Prosba

Autor: Marie Stracenská | 17.11.2014 o 13:48 | (upravené 18.11.2014 o 11:09) Karma článku: 11,50 | Prečítané:  1144x

Darovať krv  a plazmu chodím roky. Raz za čas, nič ma to nestojí a inému môžem pomôcť. Nevidím dôvod, prečo to nerobiť. Veľakrát som darovala „na meno“ – keď mi známi poslali mailom kontakt na konkrétneho človeka, ktorý moju krv potrebuje. Nikdy doteraz ju však  nepotreboval nikto, koho tvár by som si vedela vybaviť, komu som podávala ruku, objímala ho.

Asi pred pol rokom som spoznala Marcela a jeho rodinu. Chlapca, ktorému sa pred dvoma rokmi ako tínedžerovi v rozlete objavil na mozgu nádor. Operácia striedala operáciu, doplnené chemoterapiou a ďalšou podpornou liečbou. Marcela zmenili z chlapca, ktorého čerstvo začínali zaujímať dievčatá, na mladíka s krehkou telesnou konštrukciou. Jeho svet sa zmenšil na izbu plnú modelov vláčikov. Opravoval ich, priestor zapĺňal koľajničkami a  malými kulisami. Choroba zmenila život aj jeho rodičom – nedá sa pracovať a sporiť, keď všetok čas a peniaze treba venovať synovi. (http://stracenska.blog.sme.sk/c/352676/Chlapec-a-vlaky.html)

Pár mesiacov som o Marcelovi nepočula a v behu dní naňho, úprimne, veľmi často nemyslela. „Dobrý deň, chceli by sme vás poprosiť,“ začína sa mail, ktorý mi pípol v sobotu večer. „Chceli by sme vás veľmi špeciálne poprosiť o pomoc. Marcel leží na ARO v DFNSP v Bratislave. Musí v týchto veľmi ťažkých dňoch opakovane dostávať okrem  množstva iného aj krvné deriváty z krvi "A - Rh plus". Preto prosíme, spýtajte sa známych, či kolegov - ochotný zdravý človek 18- 55 rokov, ktorý neberie trvalo lieky, ktorý by mu vedel pomôcť, pre jeho záchranu. Pre Marcelka by to bolo k nezaplateniu.“

Z mojej skúsenosti treba po odbere „na meno“ pýtať potvrdenie a poslať jeho kópiu rodine – v tomto prípade na meno Marcel Václavek, na adresu marcel.hrib@gmail.com. A  pri podobnom darovaní to zvyčajne funguje tak, že aj človek, ktorý má inú skupinu, môže darovať – a len nahlásiť komu. V krvnej banke krv potom zamenia a dajú pacientovi správnu.

Vybavujem si Marcelov slabý stisk rúk a žiariace oči, keď mi vysvetľoval, ako fungujú motorčeky a ukazoval nákresy malej vlakovej točny. A v duchu počujem starostlivé, ale aj trochu opatrné a skeptické hlasy jeho rodičov. Verili, že to bude dobré. Že Marcel bude onedlho žiť tak, ako jeho kamaráti. Neviem, či to niekedy pôjde. Ale veľmi presne viem, ako a kde sa začne môj utorok. Hneď zrána budem o pol litra krvi ľahšia. Zdravých to naozaj nič nestojí...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?