Omša sa začína, pred kňazom kráča šesť chlapcov. Všetci do metra a pol, ako hríbiky. Postavia sa o chvíľu posadia po kňazovej pravej ruke. Chrámom sa nesie krásny zbor. Matúš ma hľadá očami. Skôr zbadá sestru, presadla si bližšie, aby ho videla. Kázanie o hodnotách sa pomaly končí, miništranti vstávajú. Matúš však ostáva sedieť, tentoraz neasistuje. „Nie vždy pomáhajú, takým omší ešte bude,“ pokrčí plecami muž. Na konci bohoslužby miništranti ako prví dostávajú krížik. Malý sa k nám pripája, keď je chrám skoro prázdny. Smeje sa naširoko. „Aké to bolo?“ „Super, maminka.“
„Skoro som sa rozplakala, keď som tam Matúška videla,“ šepká mi dojatá sojka. S otázkou, ktorá mi víri v hlave čakám až domov. „Matúško, a nevadí ti, že si dnes počas omše nič nerobil? Že si len sedel pri pánovi farárovi?“ „Nie, maminka. Veď najdôležitejšie predsa nie je pomáhať. Ale byť na omši.“ Otočím sa, aby nevidel moje pohnutie. Nerozumel by mu. Ešte má len osem rokov. Ale poriadok, aký má v hlave, mu občas závidím.