Na písomku z angličtiny sme sa učili celá rodina. Písmenká v slovíčkach sa stále nie a nie upratať a abecedu malí opakovali ako básničku, ale keď sme sa opýtali ako sa povie J, R alebo H, museli odrátavať. No, bol to trochu boj. O to viac potešili dve jednotky.
„A ani informatiky sa už nebojím.“ „A ja prírodovedy.“ Jéj. Tak teda bábiky fungujú... Keď som bola malá, mala som talizman. Malého sloníka, sprevádzal ma veľa rokov. Verila som, že mi pomáha. Šepkala som mu svoje obavy a stískala v dlani v ťažkých chvíľach. Posledný raz bol so mnou na prijímačkách na vysokú. Po nich som zrazu zistila, že ho nemôžem nájsť. Stratil sa. Svoju poslednú službu zvládol skvele, vzali ma. Možno bude prinášať šťastie niekomu inému, utešovala som sa vtedy.
Viera vie byť silná a pomáha. Teraz mojim deťom v podobe malej bábiky z drievok a pestrých kúskov látky. Ako veľa iných drobností, aj bábiky sa asi časom stratia v čase a priestore, detská izba je niekedy ako čierna diera. Nevadí. Kým aspoň na chvíľu chrústi veria, že sa nemusia báť, bol to ten najlepší darček.
Teším sa z rany do čierneho, rozjímam a užívam si voňavé ráno v detskom objatí... Keď ma zrazu Matúš dostane späť na zem, spôsobom, ktorý deti ovládajú s neomylnou dokonalosťou: „Ale mami, mala si kúpiť ešte jednu. Tatovi.“ Zatvárim sa prekvapene. „On je totiž najväčší bojko v našej rodine. Ak nie je prečo teda nespí sám, ale s tebou?“