Vnútri sa dámy rozdelili a začali sa prehrabávať rôznymi vešiakmi. Prestala som ich pozorovať, išla som si po svojom. Stretla som ich sa zas až pred skúšobnými kabínkami. Obe v rukách pár kúskov odevov. „Ukáž?“ „To je pekné...“ Kým sme čakali, prezerali si navzájom svoje úlovky. „No, toto som vzala vlastne pre teba. Aj toto. A toto, si myslím, by sa ti hodilo.“ „Aj ja mám toto pre teba. Ešte tam visí podobná, ale tá má na teba starý vzor. Aha, aj toto si skús.“ Vešiaky išli z ruky do ruky. Keď vchádzali do kabínok, držali celkom iné kusy, než pri čakaní. Pre seba vzala pôvodne každá len jednu vec. Ostatné pre tú druhú.
Očividne sa mali v oku. Späť na vešiaky nebolo treba vracať nič. Zamierili k pokladni. Obidve vytiahli peňaženky. „Nie, ja to vezmem, veď som ti to vybrala.“ „Čoby, ja zaplatím. Ty nabudúce.“ Prekáračku prerušila pokladníčka. Peniaze na pult kládli dámy spoločne, každá časť. Z kabeliek vytiahli skladacie tašky, narovnali do nich nové kúsky, pozdravili sa, poďakovali, zas sa chytili popod pazuchy a vyšli von.
Láska je rôznorodá. V tom obchode jej dokonale padlo pár pestrých blúzok a sukní.
