Zlý tón

Autor: Marie Stracenská | 3.10.2014 o 9:55 | Karma článku: 15,67 | Prečítané:  1814x

Matúš vyťahuje akordeón. Teraz? Ide cvičiť? Veď sa práve vrátili z hudobky. „Niečo som sa naučil. Zahrám ti to.“ Narovnáva na sebe ťažký nástroj a pozorne pozerá do nôt. Už po prvých tónoch rozoznávam Nohavicových Troch čuníkov. Jéj! To si sám vybral a sám len tak nacvičil! Teším sa. Keď zrazu - grrr zareže mi do uší. Ten tón dole je zle. Pokračuje zas správne, ale ďalší spodný tón zas neladí. „Matúško. To tak nemá byť. Ukáž,“ preruším ho. 

„Tam je gé. Aha. Hráš to na spodnej stupnici a pod ňou už gé nemáš. Musíš začať vyššie, aby si to mohol zahrať správne.“ Nevidím, ako sa malý zamračí. Ale poslúchne. Začína od dvojčiarkovaného cé. Ladí to, ale je to v tónine, ktorú pri hraní neuspieva. „Počuješ? Teraz je to správne,“ snažím sa ho pochváliť. Nadýchne sa, zadrží slová a znovu sa púšťa do hrania. Zas od nesprávneho cé a zas hrá spodné tóny zle. „Matúško, prečo to hráš zas zle? Nepočuješ to?“ Konečne sa pozriem naňho a nie do nôt. Naťahuje na plač. „Čo sa deje? Veď som nekričala. Len som ti opravila chybu,“ nerozumiem. Zosmutnela aj sestra vedľa neho. „A ty, Juli? Čo je s tebou?“ Môj tón je asi príkry, lebo stavidlá púšťajú obom slzy. Fakt, nerozumiem... „Nepáči sa ti tónina, Matúško? Čo keby sme skúsili iný register?“ Prepneme pár klapiek – a zrazu je všetko správne. Tónina, pri ktorej sa dá aj spievať a súčasne aj zahrať správne noty. Teším sa. Ale obe deti vyzerajú ako kôpky nešťastia. „No. Budem potrebovať vedieť, čo sa stalo. Matúško, mala som ťa to nechať zahrať s chybou? Tak si sa to chcel naučiť?“ Keď brat nie je schopný slova, začína vysvetľovať drobka: „Nemyslíš si, mami, že je to drzé? Keď si ho to ani raz nenechala zahrať? Aj keď by to bolo zle. Veď ti to chcel len ukázať. Potom si ho mohla opraviť, ale aspoň raz to mohol zahrať sám, nie?“ Chvíľu mi trvá, kým mi to dôjde. Má pravdu. Chcel sa pochváliť. Sám od seba si vybral a nacvičil skladbu. A ja namiesto uznania  som mu všetko od základu zmenila. Teraz sa chce plakať aj mne. Skláňam sa k uslzenej horúcej tváričke nad mechmi. „Matúško, prepáč. Myslím si, že je dobre, že som ťa opravila a necvičil si to ďalej zle. Ale je to pravda, mala som ťa to aspoň raz nechať zahrať aj s chybou.“ Nikde nie je napísané, že dospelí všetko vedia. Nášľapná mína sa niekedy objaví  celkom nečakane. Môj perfekcionizmus a snaha pomáhať bol tentoraz naozaj prešľap.

Dnes mi to ešte vysvetlili. Nabudúce to možno neurobia. Nebudeme rozumieť a budeme sa navzájom hnevať. Začneme tak pomaly plniť nádobu s nápisom „rodičia sú blbí – deti sú vo vzdornej puberte“... Ktorá sa tak strašne ťažko neskôr čistí... Porozumenie, trpezlivosť a niekedy aj potlačenie svojho vlastného ja. To budú asi najistejšie dvere, za ktorými sa tá nádoba bude môcť ešte nejaký čas skrývať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?