Majú ho vraj len muži. Prázdne miesto v hlave, kde nie je vôbec nič. Tam sa uchyľujú, keď potrebujú vypnúť. V čase, keď sú v ňom, vyzerajú trochu ako paralyzovaní. Nekomunikujú, nehýbu sa, len existujú. Aj ženy by sa na to miesto chceli pozrieť. Lenže hneď by začali mať chuť kadečo vylepšiť... a už by to nebola Škatuľa ničoho. Už by tam bolo Niečo.
Skúšala som nájsť také miesto aj vo svojej hlave. Nemám ho. Všade čosi je. Keď si na chvíľu sadnem a chcem len tak byť, okamžite vybehne kopa zatúlaných drobností. Ešte by som mohla pozašívať veci. Treba dať prať. Možno by sme si mohli s malými niečo prečítať. Mamke som dlho nevolala. Umývačka je vybratá? Kamoške darček chcem ísť kúpiť. Mohla by som do albumu doplniť nové fotky... Vyskočím a idem robiť, čo treba. Nikdy sa cez to všetko nedopracujem k „ničomu“. Ani na chvíľku. O to viac chlapom tú ich schopnosť prajem. To musí byť úľava, nič nerobiť a vôbec nemyslieť. Vedia to bez dlhých tréningov meditácie. Takmer kedykoľvek a na akýkoľvek dlhý čas – kým ich nejaká ženská nevyruší. Po vytrhnutí sa vraj do Ničoty ťažko vracia. Aspoň tak vravel môj najbližší správca Nothing boxu.
O pár dní bude mať narodeniny. K darčekom pre neho pridám ešte jeden. Bude vyzerať ako Nič, lebo bude len v mojej hlave. Bude to predsavzatie. Keď ho po celý budúci rok uvidím sedieť uprostred dňa v stave totálnej paralýzy, prejdem okolo čo najtichšie a najnenápadnejšie.