Neviditeľné

Autor: Marie Stracenská | 15.8.2014 o 13:38 | Karma článku: 12,29 | Prečítané:  1357x

Je piatok. Ordinačné hodiny do druhej, usmeje sa v duchu a pozrie sa na hodinky. Bezmála štyri. No, mohlo to byť aj horšie... Unavená odomyká auto, ešte zďaleka nekončí. Vie, že by nemusela a nikto jej to nezaplatí. Ale nedá jej to. Stará pani z dediny desať kilometrov odtiaľto ledva chodí. Má len dve dcéry a tie bývajú ďaleko. Sama si nohu previazať nedokáže. Už viackrát sa stalo, že ju k lekárke priviedli neskoro a potom sa to dlho a ťažko hojí. Navyše – pani býva len kúsok od ďalšej pacientky, tá nemá nikoho. Pozrie ju tiež. Nasadne, naštartuje, ide sa. 

Na nízke hrdzavej bráničke ju zdraví nápis o zlom psovi. Ten tu býval naposledy pred desiatimi rokmi. Teta sa stará už iba o kocúra. Po ostatných zvieratách ostal len prázdny kurník a chliev. O starej panej toho za tie roky naozaj veľa vie. Tak asi niekedy fungovali rodinní lekári, pomyslí po ikstý raz. Zaklope a vojde, stará pani sa nezamyká. Nájde ju sedieť na posteli. Na pozdrav sa objímu, ako vnučka so starkou. Mladá lekárka sa tak aj cíti. Popýta sa, čo je nové, ako sa máme, ako pani spí a popri tom babičku ošetrí. Hojí sa to pomaly... Po skoro hodine, keď dopije kávu z hrubého porcelánového hrnčeka, sa rozlúči. Poďakuje sa za fľaštičku lekváru, ktorý jej starká vtisne medzi dverami a usmeje sa. Tak zas v piatok, dovidenia!

U druhej panej je to podobné. Vypočuje si najnovšie klebety o susedoch a príbuzných, babičke sa rana hojí lepšie. Namiesto kávy si dali spolu čaj a koláč, vo dverách dostane domáce vajíčka. Nikdy nič nečaká. Ale naučila sa, že ak by si nič nevzala, ostal  by tým starým tetám zlý pocit. Tak, teraz už naozaj ide domov... Vychádza z dvora a takmer vrazí do vysokého muža. Zarazí sa a pozrie lepšie. „Dobrý deň, pán kaplán.“ „Dobrý deň, pani doktorka.“ „Vás by som tu nečakala. Poznáte tú pani? Ste jej nejaká... rodina?“ „Nie, nie som,“ odpovie kňaz nesvojo, akoby ho pristihli pri niečom zakázanom. „Ale povedali mi, že je chorá a sama. Ide víkend. Tak som sa prišiel popýtať, či niečo nepotrebuje.“

Do auta si sadá so zvláštnym pocitom. Tento nový kaplán u nich nie je dlho. Doteraz ho vnímala ako nevýrazného kňaza, ktorého kázne ju nedostali. Ledva ju oslovili. Vypočula si ich, no kaplán nezaujal monotónnym hlasom a všedným prejavom. Kňaz nemusí byť ako hollywoodsky herec, ale zarezonovať by mohol, vravela si. Hm. Koľko ľudí hodnotíme podľa povrchu... Ako ľahko si robíme úsudky. Je kopa skutkov, ktoré ostávajú nevidené... Keď pôjde túto nedeľu na bohoslužbu, asi ho bude počúvať inak. Za nevýraznými slovami povedanými tichým hlasom bude vnímať jeho neviditeľnú prácu a rozpačitý úsmev v záhradke starej tety.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?