Tváre

Autor: Marie Stracenská | 11.8.2014 o 10:37 | Karma článku: 9,37 | Prečítané:  734x

Vrásky na tvári sa jej skladali ako nestála výšivka. Mala ich všade. Pri ústach kolmé, cez líca kľukaté, ako  malé vejáriky. Pri očiach boli rozvinuté ako malé krídla, tiahli sa k obočiu aj smerom k spánkom. Ležali jej rovnobežne cez čelo, dokonca aj koreň nosa mala vráskavý. Jej tvár bola ako stále sa meniaci obraz. Pri každom slove sa vrásky skladali nanovo a vždy trochu inak. Ale nikdy nie nahnevane. Bolo veľmi ťažké odtrhnúť od nej oči. Vedela to. Veľa ľudí na ňu zvyklo hľadieť, neustále fascinovaných plynulými premenami čiar drobných svalov, ktoré zafixoval čas. 

„Moja prababka mala tvár hladkú ako dieťa,“ povedala mi raz. „Umrela v deväťdesiatich a dodnes si pamätám, že jej koža bola ako priehľadný pergamen. Len na čele sa jej trochu krčila a okolo kútikov očí. Inak jej bolo vidieť vrásky iba keď sa veľmi hnevala, a to nerobila často. Vravievala mi, že v tvári vek ukazuje to, aký človek celý život je. Nie je umenie byť krásny v dvadsiatke. Všetci sú. Ale ak je človek vnútri nedobrý a ubližuje, skôr či neskôr to jeho tvár začne ukazovať. Vystúpi zlosť, krutosť, zákernosť,  zamračené čelo sa už nenarovná.“ Prikývla som, niečo podobné hovorievala moja babička. Pani pokračovala: „Moja babka vrásky mala. Neviem, ako sa to stalo a kde sa zmenili gény. No jej tvár bola vraj vráskavá  odmladi. No a moja mama sa možno preto vrások veľmi bála. Odkedy si pamätám, natierala sa rôznymi krémami, skúšala babské recepty, snažila sa nemračiť, ale ani  príliš neusmievať. Podarilo sa jej to, mala bezchybnú pleť a bola naozaj krásna. Ale tak studeno krásna,“ spomínala stará dáma. „Bola na svoju tvár taká háklivá, že keď bol otec zarastený, nenechala sa mu pobozkať. Nám deťom voňala kamilkami a s maskou chodila tak často, že sme si to prestali všímať.“ Snažila som si predstaviť krásnu hladkú pleť zrelej ženy, ako vystrihnutej z renesančných obrazov. Nebola som asi ďaleko od pravdy. Pani rozprávala ďalej: „Mama vrásky nemala, ale boju proti nim podriadila veľa času. A ja som si už k dievča povedala, že je mi to jedno. Nebudem otrokom vlastnej tváre. Nebudem si tým zamestnávať hlavu ani míňať čas. Ak je pravda, čo hovorila moja prababka, kľúč je nebyť zlá. Tak ma to učila.“ Kým to hovorila, jej tvár sa menila ako kaleidoskop. Rovnaké kamienky, tie isté kúsky, ale pri každom pohybe sa preskupia celkom iným spôsobom. A ako kaleidoskop aj žiarila. „Neviem, či sa mi to podarilo. To povedia iní.“ Dotkla sa vlastného spánku a prstami prešla cez líce. Jej tvár bola krásna a veselá. Ďaleko od dokonalosti renesančných dám. Ale mnohonásobne úprimnejšia. Nepoznala som ju celý jej život. Ale ak jej prababka a moja babka hovorili pravdu o tom, ako sa skutky v našom vzhľade ukladajú, musel byť dobrý, pokojný a láskavý. Škoda, že takých tvárí nie je viac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?