Čo ma učí beh

Autor: Marie Stracenská | 4.8.2014 o 10:57 | Karma článku: 12,97 | Prečítané:  3462x

Au! Šľaka! Nos v prachu na okraji cesty. Koleno – dobré. Aj lakeť. Jemne oškreté predkolenie, trochu narazený bok. Nič hrozné. Obchádzala som mláčku a potkla som sa o vyšší trs trávy, chvalabohu na piesčitej cestičke. Vstávaj. Oh. Tma pred očami, pred búrkou je nízky tlak a prirýchlo som vstala. No nič, tak hneď to ďalej nepôjde. Aha, tieň. No dobre, na chvíľu si sadni. Dýchaj. Už je dobre. Dotýkam sa buchnutého boku a na sekundu mi napadne, že v nohách mám už iste aspoň štrnásť kilometrov a nebolo by hanebné zavolať teraz domov, nech po mňa prídu. Šibe ti, kam? Do poľa? Veď to je už len čosi vyše tri posledné kilometre. Hrabni do seba. To zvládneš, ženská. Nikto ťa nenaháňa, v najhoršom dokráčaš. 

Keď malými unavenými krokmi dobieham domov myslím na to, že to nie je tak dávno, čo boli tri kilometre moja finálna denná dávka. Vzdialenosť je veľmi relatívna, učí ma beh takmer denne. A učí ma oveľa viac. Napríklad -  odkedy behám, mám oveľa lepší odhad. Sto metrov, päťsto, kilometer – mám ich v očiach. Veď to je ako od telegrafného stĺpa na prvom po koniec poľa na druhom kilometri  čiže kilák, odhadujem a nezvyknem sa mýliť.  Dávať si a dosahovať blízke ciele – to je tiež vec, ktorú som sa pri behu naučila. Každú dlhú trasu odkrajujem po kúskoch. Keď si tých trinásť kilometrov predstavím na začiatku, je to fuj. Ale odbehnem prvý, druhý, tretí – a super, už máš skoro štvrtinu! Predstavím si samú seba o kus ďalej, v úzkej aleji medzi stromami. Keď budeš tam, to už budeš za tretinou –aha,  ako to odsýpa. A potom si dám ďalší cieľ a ďalšiu predstavu,  a od polovice je to už vlastne cesta domov. Nie vždy viem už pri vybiehaní odhadnúť, koľko to dnes dá. Väčšinou mám  predsavzatie a elán. Lenže stane sa, že je príliš teplo. Alebo na piatom kilometri zistím, že som predsa len mala spať o niečo viac alebo sa viac napiť. Nebudem sa trápiť, pridám si nabudúce, poviem si. A tak sa síce zriedka, ale občas vrátim aj z kratšej cesty. Sú dni, keď sa treba vzoprieť a vyhecovať, ale sú aj také, keď treba ustúpiť. Beh mi ukázal, že pokora  pred vlastnými limitmi nie je hanba.

Nie vždy sa mi chce. Ale zistila som, že sa oplatí prehryznúť lenivosť. Endorfíny sú všemocné a ich prísun absolútne spoľahlivý. Návod na príjemný večer alebo skvelý začiatok pracovného dňa? Hodinka klusu na poľných cestách. Ešte pred dvoma rokmi pre mňa šport nebola téma. Dnes sa vždy poteším, keď sa stretnem s niekým, kto tiež rovnako rád obúva vyšúchané tenisky. Bývajú to debaty veselé a príjemné. Ešte sa mi nestalo, že by som bežca počula sťažovať sa alebo vzdychnúť „nie je to bohviečo...“. To je ďalšia vec k plusovým bodom behu - odkedy behám, cítim sa silnejšia a zdravšia. A podľa zdravotnej karty aj skutočne som.

Vravia, že beh je meditácia. Možno áno, ale ja sama som pocit absolútneho oprostenia sa od bytia pri ňom zatiaľ nezažila. Páve naopak. Beh mi dáva pocit vlastnej telesnosti, takmer pri každom došliapnutí. Cítim cez podrážky kamienky a na prstoch často nové pľuzgiere. Počujem tĺcť vlastné srdce a pumpujúce pľúca. Cítim potôčiky potu na čele a jeho štípanie v očiach. Ramená, ako sa ich snažím uvoľniť, aby nezaťažovali krk. A boľavé svaly na nohách, ktoré niekedy nútim do ešte jedného kroku, a ešte ďalšieho, polohlasom sa sama povzbudzujúc. Pre mňa nie je beh oslobodenie sa od seba samej. Je to plnotučné uvedomenie si každého kúska môjho tela. Beh mi umožňuje ho spoznávať a dávať mu nové výzvy. A keď ich dosiahne, skúšať  ich posúvať.

Každý kilometer je iný. Rovnaká trasa nie je nikdy taká istá. Som šťastná, že som objavila behanie. A tí, čo hovoria, že je to len móda alebo póza, veľa nevedia. Opýtala by som sa ich po polroku trénovania, na desiatom kilometri. Myslím si, že by sme skôr, než o móde, hovorili o šťastí a radosti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?