Romulus a Remus

Autor: Marie Stracenská | 31.7.2014 o 10:29 | Karma článku: 8,97 | Prečítané:  1037x

„Už sme u vás,“ oznámila som do telefónu. Stáli sme pred domom pána, s ktorým sme potrebovali niečo dohodnúť a nevedeli sme nájsť zvonček. „O chvíľu prídeme, ešte pár minút,“ počula som jeho hlas v silnej hlukovej kulise. Keď po štvrťhodinke zaparkoval na dvore, pochopila som. Cez otvorené okná auta sa ozval detský plač. A hneď ďalší. Vystúpilo asi osemročné dievčatko.  „Dobrý deň,“ vyhrnul sa von muž, ale podanie ruky nechal na neskôr. „To je Sabínka a po nej sa nám títo zadarili, toto je Šimon a tamto Matúš“ vysvetľoval, kým vyberal z jednej strany auta asi polročného chlapčeka a z druhej robila jeho pani to isté. 

Totálny flashback. Zas sedím u nás v byte, večer unavená ako kôň, kŕmim jedno dieťa a druhé so slzami v očiach prosím, aby ešte chvíľku počkalo. A viem som, že najväčšia klada ma ešte len čaká. Keď budú konečne sýti príde hodina nosenia = uspávania, ktorá bude vykúpená v lepšom prípade troma hodinami spánku. Potom sa drobňáci znovu zobudia a budú sa dožadovať jedla a pozornosti. Stále v plnom tempe a dookola. Kedy sa toto skončí. Už fakt nevládzem. Už nevládzem...

Kým pán a pani prebaľovali dvojčatá, staršia dcéra si spravila jesť. „Toto sú už niekoľké dvojičky v rodine. Mám súrodencov, aj babky mali, z mojej aj zo ženinej strany. Keby sme mali ďalšie, možno by boli zas,“ bodro vysvetľoval tato. Zručne opláchol malého a prezliekol ho do spacieho body. „Pretiahli sme večierku, preto sú zlostní,“ pridala mama, výrazne menej optimistickým hlasom. Malí už len fňukali, ruky rodičov okolo nich kmitali automatickými pohybmi vo vrcholnom tempe. Pomohla by som, nebolo treba. Ale predsa: „Už to tak nebude dlho. Možno ešte pol roka, rok. A potom budete najradšej, že ich máte dvoch rovnakých.“ „Hej?“, hlesla pani neveriacky skrúcajúc jednou rukou plnú plienku. „Určite, verte mi. Poznám to.“ „Niekedy si vravím, že toto sa nikdy neskončí,“ vzdychla si. „Mať dvojčatá je najlepšie na svete. Po roku a pol, dvoch sú fantastickí. Uvidíte,“ sľubovala som jej. Unaveno sa na mňa pozrela, očami prebehla rozbombardovanú izbu a natiahla ruku k poháru vody, čo jej priniesla dcéra.  „No poďte, vy moji Romulus a Remus, večera“ odkryla pani perinu na letisku. Nechala si podať obe deti, uložila si ich z bokov a pohodlne sa usadila. Prišiel čas odísť.

„Nič nestíhame,“ ospravedlňoval sa o chvíľu polohlasom mladý muž. „Ja viem. Ale to len teraz a potom to vážne bude skvelé,“ ubezpečila som ho. Presne tieto vety som túžila povedať už veľmi dávno. Potrebuje ich počuť každý rodič, multi rodič ešte viac. Ako veľmi by pred rokmi pomohli mne... Plač dvoch detí naraz hlasný ako štartovanie lietadla nedovolí predstavivosti upriamiť sa na to, že sa raz budú spolu krásne hrať. Ich spoločné choroby nenechajú priestor myšlienkam, ako si raz  najviac pomôžu navzájom. Prvé kroky každého inde nijako nenaznačujú,  že jedného dňa si všetko vypýtajú dvojmo a automaticky si podelia aj malú žuvačku. A počas dvojitých rovnakých protestov pri jedle si človek ťažko predstaví dvojnásobnú radosť  z malých pozorností, keď sa raz naučia kresliť.

Keby som mohla vrátiť čas a vybrať si, a už by som vedela, čo ma čaká,  neváhala by som. To strašné vyčerpanie a zúfalstvo prvých mesiacov je bohato odmenené. Každý deň mi do zbojníci oplácajú rozdávaním  dvojnásobnej radosti. Dvojčatá sú klada. A potom obrovský dar. Už to viem. Konečne som to mohla aj osobne odovzdať. Fakt, multi mamy. Ten nápor je len dočasu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?