Zlatá svadba

Autor: Marie Stracenská | 17.7.2014 o 12:07 | Karma článku: 9,54 | Prečítané:  1053x

Hlava rodiny, najstarší bielovlasý fúzatý pán má na klope pierka a drží v ruke – cigaru? Kravatu trochu nakrivo, určite ju nenosil často, o koleno opretý mäkký klobúk. A jeho pani, starenka v bielom so šatkou na hlave má v náručí asi kyticu. Nikto z ľudí na fotke by pri nich nestál, keby si päťdesiat rokov predtým nepovedali „áno“. Nebola by som ani ja...

Prineste si rodinné fotky – jeden z  pokynov pred táborom pre rodičov s deťmi, kam pozajtra vyrážame. Priviedol ma k prekutraniu naozaj starých albumov. Vedela som, že to nebude úloha na päť minút. Listujem nimi už hodnú chvíľu. Oči mi zastanú na fotke, ktorú som už veľakrát videla. Ale akoby som ju držala po prvý raz.

Zlatá svadba rodičov Přichystalových roku 1940. Podľa oblečenia a holej zeme je asi jar. Skupinka ľudí za dvojicou sediacou vpredu. Všetci v slávnostných šatách, tvrdých topánkach, s primerane veselým alebo dôstojným výrazom v tvárach. Medzi dvadsiatimi štyrmi deťmi a dospelými rozoznávam svoju prababičku, s klobúkom na hlave stojí uprostred vedľa jednej zo svojich sestier. Na rozdiel od nej sa usmieva, aj keď si viem predstaviť, že zošnurovaný kabátik a klobúk jej veľmi nesedel. Najradšej chodila prostovlasá, rozvrkočená – tak tomu hovorila. Ale keď sa to hodilo, rada sa vyparádila. Tak teraz sa to hodilo. Hneď vedľa nej vykukuje jej dcéra, moja babička. Mladá dlhovlasá brunetka, mala vtedy šestnásť. Spoznávam prapradedka, je najviac vzadu, zo všetkých najvyšší. Kto sú ostatní, netuším. Mrzí ma to. Bábätko z fotky môže mať dnes asi toľko rokov, ako vtedy oslavujúci manželia. Kto sú tí ľudia a čo mi boli, už mi nemá kto povedať.

Starkých som nikdy nestretla. Vyzerajú drobní. A cítim z nich pokoj. Je úžasné vo dvoch vydržať tak dlho. Často ťažké, s kopou kompromisov a prepáčení. Rozhodnutie ostať spolu musí byť veľmi silné, aby odolalo zvykom, starostiam, trápeniu. Verím, že keď sa v roku 1890 sobášili, brali sa navždy. Tak ako ostatné páry, ktoré na fotke sú. Som ich štvrtá generácia. Kiežby som zdedila niečo z ich odhodlania a vytrvalosti. Dala by som si od nich poradiť.

Tá fotka si nezaslúži byť založená. Škoda je ju nechať v albume v skrinke. To, čo sa podarilo praprababičke a prapradedkovi je pre mňa viac, než vyhrať preteky, zarobiť milión alebo postaviť obrovský palác. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?