Stratili sa stopári

Autor: Marie Stracenská | 10.7.2014 o 10:13 | Karma článku: 8,84 | Prečítané:  1758x

Včas zazvoniť, aby autobus zastavil na znamenie a potom asi päť minút pešo. Pozdraviť sa trom štyrom chalanom, čo prišli skôr a postaviť sa pár desiatok metrov za posledného. Pekne za krajnicu, ruksak vedľa seba, vystrčiť palec na pravej ruke – alebo aj nie. A o pár minút už sedím na prednom sedadle auta a zoznamujem sa s ďalším kamarátom na chvíľku. Nacvičila som si to cez prázdniny na strednej. A potom od prvý teplých jarných dní až pokým to počasie dovolilo, stopovala som takto aj niekoľkokrát v týždni skoro celú vysokú a ešte pár ďalších rokov. 

Stopovanie bola prvá voľba. Bývalo vždy rýchlejšie a neporovnateľne lacnejšie ako akákoľvek iná doprava. A bol to veľmi zaujímavý spôsob cestovania. Prešla som tak sama aj s priateľmi celé Slovensko, Moravu a Čechy. Do zahraničia nevydalo, ale nikdy mi to nechýbalo. Dodnes viem s pomerne slušnou presnosťou vďaka stopovaniu lokalizovať väčšinu miest a aj celkom malých dedín u nás. Stretla som kopu príjemných a zaujímavých ľudí. Naučila sa veľmi rýchlo zistiť, kto sa chce zhovárať a kto radšej mlčí. Už po pár minútach mi bolo jasné, či ma vodič vzal namiesto rádia, ktorý sa za volantom predvádza, kto kedysi sám stopoval a teraz vracia, komu sa len uľútilo. Celkom cudzích ľudí intimita auta často priviedla k rozhovorom o veľmi súkromných starostiach, ktoré sa každému nehovoria. Vyrozprávali sme sa, vypočuli – a potom sa navždy rozlúčili. Stalo sa, že ma dvakrát zviezol rovnaký človek – on si ma pamätal, ja jeho nie. Občas ma vodič aj nakŕmil, pozval na kávu, urobil si zachádzku,  nie raz celkom zmenil  svoju pôvodnú trasu. Párkrát mi nebolo všetko jedno, ale aj to sa skončilo dobre. Vďaka stopovaniu som si našla prvú prácu. Môj stopársky čas boli roky, keď som síce nemala veľa peňazí, ale až tak zásadne to nevadilo. Kilometre ciest krájali nohy opálené podľa kristusiek, všetky dni boli slobodné a čas nekonečný. A potom som zrazu stopovať prestala. Asi som vyrástla.

Spomenula som si na to včera, keď som na diaľnici cez Bratislavu míňala chalana s veľkým nápisom BRNO. Pekne blbé miesto, tu ti ťažko niekto zastane, pomyslela som si. Ale kde sa má vlastne postaviť, ak nechce somrovať na pumpe? No, ťažko povedať. Pekné veľké cesty ako vodič milujem, ako stopárka som z nich bola na nervy. Na moje šťastie, pred dvadsiatimi rokmi ma príliš netrápili, bolo ich málo. Koľkokrát som za toto leto videla niekoho stopovať? Porátam na prstoch dvoch rúk. Zviezla by som, ale nie je koho. Tam, kde aj na menších cestách bolo kedysi za krajnicami husto, teraz nikto nestáva.

Viem, že ľudia sa dnes dohovárajú na diaľku, cez sociálne siete. Dostanú sa kam potrebujú, lacno a rýchlo. Ale takým cestám chýba tá malá výzva a pekné neznámo. Chvíľka čakania a očných signálov. Vôňa zožatého poľa, horúčosť asfaltu pod nohami. Som rada, že moje cesty bývali úzke, autá nejazdili po meste stovkou a vodiči mali chuť zdieľať. Všetko je ako má byť. Asi aj to, že sa strácajú stopári. Len je mi trochu ľúto, že nemám veľmi ako svoje stopárske časy oplácať. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?