Prídem k papieru pokreslenému a popísanému fixkami, Julkino písmo. Má nadpis Ako sa naučiť lietať, návod v troch lekciách. Zjavne išla z hlavy ako ju napadlo. Tak teda... ako? „Po 1 potrebujeme aspoň 20 papierov, samozrejme biele, kebi niečo. Potom potrebujeme 5 balonov a lepidlo, no tak dobre tak 6. Ešte potrebujeme 4 palice a potom ešte potrebujeme farebnú alebo normalnu lelepiacu pasku. A teraznaozaj letím juhú super paráda!“
Aké ľahké. Verím, že naozaj letela. Predstavujem si, ako pobiehala po byte a za sebou vliekla nafúknuté balóny, možno tie, čo sa hodný čas povaľovali pod posteľami v detskej. Potom si ich asi pinkali s Matúšom. Tri naraz a ustrážiť, aby sa žiaden nedotkol zeme. Rada sa to hrám spolu s nimi. Odletela som na chvíľu tiež. Julkin návod ma zobral ďaleko z rozupratovaného bytu. Do ideálneho sveta, kde mamy majú pre deti toľko času, koľko chcú. Kde majú k tomu času aj dosť trpezlivosti a energie a porozumenia a tvorivosti a hravosti... Do sveta, z ktorého v tom reálnom máme len chvíľky a kúsky. Vďaka aj za ne.
Návod na lietanie odkladám navrch zbierky z celého roka. Aj keď s chybičkami, je to najlepší postup, aký som čítala.
