Dievčatko s kukátkom

Autor: Marie Stracenská | 30.6.2014 o 11:34 | Karma článku: 11,45 | Prečítané:  2364x

Vyzerala ako malá princezná. Na pozadí zlatých štúk a červeného zamatu v prvej lóži, oblečená do čiernych flitrov s kvetinovou čelenkou na hlave. Na tvári jemný zvedavý úsmev. Celkový dojem len veľmi jemne kazilo hravé tetovanie na pleci, asi z osláv včerajšieho vysvedčenia. Koľko má - deväť, desať rokov? Vydrží tri a pol hodiny? – pýtali sme sa s priateľkami pred začiatkom. Usádzali sme sa do hľadiska veľkolepého Národného v Prahe na predposledné predstavenie sezóny. Rusalka je krásna, ale dlhá.

Malá sa obzerala po výzdobe a trochu sa vrtela. V ústach tvrdý cukrík od babičky alebo mamky, s ktorými do divadla prišla. Ozvali sa prvé tóny a dievčatko vytiahlo divadelné kukátko. Do očí mi vošli slzy. Mohla som mať toľko, ako bábika v lóži, keď ma moja babička po prvý raz vzala do vážneho divadla. Už neviem, či to bolo nedeľné matiné, opera, balet alebo koncert. Lebo odvtedy sme ich spolu zažili nepočítane. Moje detstvo a mladosť boli vďaka babičke časom, keď som vlastnila asi najviac spoločenských šiat vo svojom živote. Tiež pár malých kabeliek a k nim ladiacich lodičiek. Aj kukátka sme mali, každá svoje. A presne tak ako dievčinkina, aj moja babička nosila vždy hrsť mentoliek na posledné minúty pred predstavením. Voňali jej od nich všetky kabelky.

Najviac som u babičky v Brne bývala počas vysokej. A každý týždeň nás jeden – dva večery čakal podobný rituál. Pekne sa obliecť, učesať, doladiť doplnky. Električkou do divadla včas, aby sme stihli šatňu a kúpiť program. Ten si babička vždy pozorne prečítala, okomentovala a doplnila. V predsálí sa zvykla úklonom hlavy pozdraviť so známymi, ktorí mali roky rovnaké predplatné a stretávali sa len v divadlách. Sedávala som jej po pravej ruke, na ľavé ucho skoro nepočula. Počas prestávky si kupovala stopku sektu a mne džús. Stávali sme vo foyeri alebo nad schodmi, rozprávali o dianí na javisku aj o divákoch. Babička z rób okolo čerpala inšpirácie na svoje neskoršie výtvory. Po predstavení si ešte chvíľu pohmkávala nápevy, niekedy mi ich potom doma púšťala z platní. Babička divadlo a koncerty  milovala. A ja som jej robila ochotnú a načúvajúcu spoločnosť. Naučila som sa od nej a vďaka nej vidieť a počuť Hudbu, spoznala som klasiku, videla spolu s ňou výnimočných umelcov. Keď babička odišla, takmer úplne som prestala do divadla chodiť. Občas alternatíva, ale veľké kamenné už len zriedka.

V prítmí prekrásnej sály som sa zadívala na dievčatko s kukátkom. Zvládli by toto už aj moje deti? Obsedeli by? Rozumeli?  A bavilo by ich to? A je vôbec opera dnes ešte zaujímavá? Scéna sa rozsvietila  moderným a jednoduchým stvárnením jazera a bažiny, na pódium vkráčal vodník v úžasnom kostýme, zaznela mohutná hudba... Ale áno. Nezačneme tri a pol hodinovým kusom a určite nie rovno v Prahe. Ale je čas, aby som sa rozpomenula a teraz ja ukázala cestu.  Možno to malých nebude baviť. Ale ak to ani neskúsim, nikdy na to neprídu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?