Vloží telíčko do klietky a ide so mnou pohľadať papierovú škatuľku. Kým kutrem v komore, odíde a vráti sa. Na ten pohľad asi nikdy nezabudnem. Malé dievčatko v nočnej košieľke, strapaté dlhé vlásky cez tvár mokré od sĺz. Naťahuje ku mne ruku s mŕtvym zvieratkom, ukazovákom druhej ho hladká. Nie je schopná hovoriť, len ticho plače. Pamätám si, keď umrel škrečok mne. Žialila som rovnako. Zabalíme telíčko do obrúska, vložíme do škatuľky a dáme ju do zeme na predzáhradke medzi tuje. Na kopček hliny uloží Julka kamienky do tvaru srdiečka. Je skoro pol desiatej, dávno mali spať. Ale dieťa stále fňuká, ťažko ju zastaviť. Ani to neskúšam, je čas tešiť sa aj čas plakať, a ten sa nedá skrátiť na pokyn. Pod pazuchou vankúšik a spací plyšák: „Môžem dnes spať s vami?“
Ležíme vedľa seba, pri hlave vreckovky. „Julinka, Čili je teraz vo zvieratkovskom nebíčku,“ pohladím ju. „Možno sa tam stretol s mojím škrečkom a možno aj so škrečkom tety Julky. Bude im spolu dobre. A keby si niekedy mala iné zvieratko, bude naňho ako anjelik dávať pozor,“ snažím sa dieťa utešiť. „Možno si tam našiel kamarátov,“ povie zrazu ona. „A budú sa spolu hrať v škrečkovskej škôlke a potom spolu budú chodiť za škrečkovskými frajerkami,“ hovorí už so zatvorenými očami. O minútu vyčerpaná spí.
Jej prvý priamy kontakt so smrťou. Prvá osobná strata. Deti ma naučili potrebe chrániť. Aj dnes večer som mala chvíľu pocit, že by som tú bolesť najradšej zobrala na seba. Ale iba chvíľu. Lebo malí sa musia naučiť aj takéto veci – cítiť bolesť, prijať stratu, zažiť smútok. Toto sa v žiadnej knihe nedozvedia. Ďakujem, Čili, že si s nami bol. Tú frajerku si tam hore nájdi skoro, nech je ti veselo.
