O deťoch a stratách

Autor: Marie Stracenská | 11.6.2014 o 11:20 | Karma článku: 11,11 | Prečítané:  1278x

„Zas by si naňho zabudla. Musíš myslieť na Čilinka. Daj mu to,“ vyčítavo podávam malej kúsok tekvice a idem do detskej dať pusu na dobrú noc jej bratovi. „Mami? S Čilinkom sa niečo stalo!“, volá ma zrazu a ja počujem v jej hlase strach. Kľaknem si ku klietke. Dvierka otvorené, Julka drží v dlani nehybné telíčko. Objímem ju: „Julinka, Čilinko zomrel.“ Pozriem sa ponad jej plece na manžela, zatvári sa strašne smutne a bezmocne. „Ako zomrel?“, fňukne mi spoza hlavy. „Zavrel očká, zaspal a zomrel. Už mal viac ako dva roky a škrečky žijú len dva. Už bol staručký.“ Stále drží malé telíčko a rozvzlyká sa. „Ale prečo zomrel? A čo teraz bude? Čilinko...“ „Julinka, starala si sa oňho dávali sme mu dobré na jedlo a hrala si sa s ním, nechávali sme ho behať. Bolo mu nás dobre. Tak to so zvieratkami je. Poď, pochováme ho spolu.“

Vloží telíčko do klietky a ide so mnou pohľadať  papierovú škatuľku. Kým kutrem v komore, odíde a vráti sa. Na ten pohľad asi nikdy nezabudnem. Malé dievčatko v nočnej košieľke, strapaté dlhé vlásky cez tvár mokré od sĺz. Naťahuje ku mne ruku s mŕtvym zvieratkom, ukazovákom druhej ho hladká. Nie je schopná hovoriť, len ticho plače. Pamätám si, keď umrel škrečok mne. Žialila som rovnako. Zabalíme telíčko do obrúska, vložíme do škatuľky a dáme ju do zeme na predzáhradke medzi tuje. Na kopček hliny uloží Julka kamienky do tvaru srdiečka. Je skoro pol desiatej, dávno mali spať. Ale dieťa stále fňuká, ťažko ju zastaviť. Ani to neskúšam, je čas tešiť sa aj čas plakať, a ten sa nedá skrátiť na pokyn. Pod pazuchou vankúšik a spací plyšák: „Môžem dnes spať s vami?“

Ležíme vedľa seba, pri hlave vreckovky. „Julinka, Čili je teraz vo zvieratkovskom nebíčku,“ pohladím ju. „Možno sa tam stretol s mojím škrečkom a možno aj so škrečkom tety Julky. Bude im spolu dobre. A keby si niekedy mala iné zvieratko, bude naňho ako anjelik dávať pozor,“ snažím sa dieťa utešiť. „Možno si tam našiel kamarátov,“ povie zrazu ona. „A budú sa spolu hrať v škrečkovskej škôlke a potom spolu budú chodiť za škrečkovskými frajerkami,“ hovorí už so zatvorenými očami. O minútu vyčerpaná spí.

Jej prvý priamy kontakt so smrťou. Prvá osobná strata. Deti ma naučili potrebe chrániť. Aj dnes večer som mala chvíľu pocit, že by som tú bolesť najradšej zobrala na seba. Ale iba chvíľu. Lebo malí sa musia naučiť aj takéto veci – cítiť bolesť, prijať stratu, zažiť smútok. Toto sa v žiadnej knihe nedozvedia. Ďakujem, Čili, že si s nami bol. Tú frajerku si tam hore nájdi skoro, nech je ti veselo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?