Prvý nákup sa nevydaril. Prišla domov a v ruke žmolila päť eurovku, ktorou mala zaplatiť: „Dala som citrónku na pult, ale zabudla som na oddeľovač. A tak to pani predavačka pridala k nákupu toho uja predo mnou. No a on povedal, že to nevadí a nech si ju vezmem aj tak,“ hovorila ticho cez vzlyky, na lícach slzavé šmykľavky. Nakúpila síce, ale nie tak ako treba. Ani druhý nedopadol najlepšie. „Musím sa vrátiť, chýbali mi peniažky,“ zadychčane vysypala zo seba medzi dverami, kým mi podávala kocku masla. „Dve eurá ti nestačili?“ „Ešte 49 centov povedala teta predavačka.“ Jasné, nerozoznáva cenovky ani veľkosť a ja som to neodhadla... Na tretí raz to vyšlo. Hrdá priniesla domov puding. Drobné som jej nechala.
„Mami, nezabudla si niečo?“, pýta sa keď sa vrátim z veľkého nákupu. A veru občas zabudnem. Vyskočí a už je obutá. Vytiahne svoju peňaženku a pozorne počúva, kde to nájde. „Veď keď nebudem vedieť, opýtam sa,“ a už je von z dverí.
Toto sú presne chvíle, keď si vravím, že vek sa nemeria rokmi. Prvý zub má každý, prvé kroky robia deti v podobnom čase. Ale je iné stráviť prvú noc sami bez rodičov. Alebo ísť sami do školy či na nákup. Sami napísať svoj prvý list, vyhrať svoj prvý športový zápas, absolvovať prvý koncert. Ako rýchlo rastú... O pár mesiacov ju možno budem posielať nielen po drobnosti. Je to príjemné a pohodlné. Ale je v tom aj trocha smútku. Za bábätkami a detstvom, keď sme im boli rukami, nohami, očami. Už sú veľkí, vzdychneme si podchvíľou. A každý deň, keď nielen my chceme byť s nimi, ale oni stoja o to isté, je čím ďalej tým väčším sviatkom.