O pár dní som v predajni zas. Zle som to odhadla, treba ešte niečo dokúpiť. Pri pokladni narážam na tú istú pani, aj ona si pamätá mňa. „Keď sem chodievate, máte našu zľavovú kartičku?“, pýta sa. Viackrát som ju skúšala vybaviť, ale vždy som tlačivo niekam založila alebo sa stratilo. Preverí počítač a o minútu držím kartičku v ruke. Päť percent z ceny, to poteší. Opäť nečakane príjemné ráno.
Ako na klavír, vravím si, keď do papiernictva idem po tretí raz za mesiac a nadávam si za zlé plánovanie. Snáď na pár týždňov naposledy ukladám veci na pokladničný pult. A opäť sa stretávam so známou dámou. Priateľsky ma pozdraví. „Naozaj sem chodíte často. Nie ste náhodou živnostníčka? Ak by ste boli, môžete mať u nás ešte väčšiu zľavu. Nechcete?“ Prikývnem. Vytiahne potrebný formulár a sama vypíše, čo treba. Ostatné neskôr, aby ma po ceste do práce zdržala čo najmenej.
Úspech firmy je na jej ľuďoch, vravia manažérske príručky. Táto má na tých správnych evidentne šťastie. Až budem potrebovať niečo papierové nabudúce, pokojne si urobím zachádzku. Komu česť, tomu česť pastierovi trúba – hovorieval môj kolega. Pani z bratislavského ŠEVTu na Plynárenskej rozhodne to prvé...