Dievča bez snov

Autor: Marie Stracenská | 19.5.2014 o 11:32 | Karma článku: 11,26 | Prečítané:  1082x

Tmavomodrá clona sedela nad susedným kopcom. Fúkalo, ale nebolo surovo. Kráčali sme rozbahnenou zemou, ktorá po troch dňoch dažďov nestíhala piť prívaly vody. Na nohách gumáky, kľučkovali sme pomedzi jarky a pozerali na oblohu. „Bude pršať, ale možno to stihneme,“ povedalo dievča, ktoré vymyslelo a do veľkej miery samo postavilo krížovú cestu, kam sme mierili. 

Mirke sa zmenil život pred šiestimi rokmi. Pôvodne chcela ten deň ísť na výlet s chlapcami, ktorých pripravovala na birmovku. Išla to povedať chlapom, čo s nimi tažila drevo. Prídeme o robotu a o peniaze, to nám neurobíš, ukecali ju. Tak namiesto na výlet zapriahla koňa a šla do lesa. Posledné, čo si pamätá, sú nohy jej a kopyto kamarátovho koňa. Potom už nič. „Neviem, prečo, ani čo sa tam vtedy stalo. Ale je to jedno, nič na tom nezmením,“ hovorí dnes. Bol to okamih, kôň je prekopol lebku. A hoci ju stiahli dole do dediny a odviezli do nemocnice, nikto neveril, že to prežije. Prežila však aj transport vrtuľníkom a niekoľkohodinovú operáciu. Aj týždne v umelom spánku. A po mesiaci neuveriteľnej regenerácie operáciu, kde jej namiesto lebečnej kosti dali implantát. „Mala som 50 kíl, bola som bez vlasov. Ale najhoršie bolo, koľko som toho zabudla. Musela som sa učiť hovoriť. Aj písať. S čítaním mám problémy stále. Na jednom oku som stratila periférne videnie a na ucho nepočujem.“

Vyzerá trochu ako chlapec, aj sa tak kláti pri chôdzi. Vôbec na nej nebadať akýkoľvek problém. „Hej, snažím sa, aby to nebolo vidieť. Nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Ale niekedy je to strašne ťažké. Pred rokom som mala ďalší úraz. Bola som sa prejsť so psom v lese. Fúkalo, tesne pri mne sa zlomil jeden suchý strom a len som videla ako letí priamo proti mne. Hodila som sa na zem, veľký konár mi spadol zozadu na hlavu a krk. Už som bola ako tak v poriadku. Odvtedy sa však vrátili bolesti a sú silnejšie.“

Sú dni, keď je dobre. Od rána lieta a robí, čo sa dá. Večer si ide včas ľahnúť, spánok si musí strážiť. Ale má dni, keď nevládze vstať. Nechce brať lieky proti bolesti. „Lekári hovoria, že to, ako to zatiaľ dopadlo, je zázrak. Ale vravia, že to bude už len také isté alebo horšie. Keď si zvyknem na tabletky teraz, čo mi pomôže neskôr?“ Pred troma rokmi začala stavať nad Ľubicou krížovú cestu. Ako poďakovanie Bohu za život, ktorý jej nechal. Aj ako činnosť, ktorou by naplnila svoje dni. Zamestnať sa nemôže, doma sedieť nevie. Pomáhala starej panej, pomáha v kostole aj na fare, ale ak by nezačala stavať, väčšinu dní by bola len sama so svojou bolesťou. Cestu posvätili pred pár mesiacmi. V slnečné dni musí byť krásna. Vraj sem chodia na prechádzky zo širokého okolia.

Túži ešte po niečom, dievčina s jemnými gestami a priamym pohľadom? Siahne po vreckovke a dlho mlčí. „Skoro všetko, o čom som snívala, sa predtým podarilo. Chcela som výnimočné psy. Mala som ich. Jazdila som so záprahom, po súťažiach. Chcela som chovnú stanicu, aj to vyšlo, odchovala som pár šteniat. Túžila som mať kone - mala som štyri, na robotu  v lese. Otec aj bratia sú poľovníci – aj ja som chcela byť. A bola som. Lenže. Moje sučky už nebudú mať mladé. Kôň mi ostal na robotu  jeden, ale stará sa oňho brat. Teraz prídem asi aj o zbrojný preukaz. Snívala som o vlastnej rodine. A to je teraz úplne nemožné. A tak som si sny zakázala.“ Prehltne slzy a tichou minútou prinúti hlas, aby sa netriasol. „Žijem. Za to som vďačná. Ale už nemám sny.“

Počasie nevydržalo. Mraky prišli veľmi rýchlo. Prvé kvapky padli pri piatom zastavení. Aj tak sme išli ďalej. Nechceli sme sa len tak vrátiť, nejaký dážď predsa nie je dôvod... Hore pri veľkom kríži už riadne lialo a kým sme zišli dolu kopcom, boli sme celkom premočené. Dávno som tak nezmokla, do poslednej nitky. Ale tak sme to chceli, bolo to naše rozhodnutie. Jedno z mála nepohodlí, ktoré si Mirka sama vybrala. „Ja už nemám sny,“ prenasledovalo ma ešte niekoľko hodín potom, keď som schla po ceste autom domov. Máš ale obrovskú silu, vravela som si. A tak veľmi by si si zaslúžila aj šťastie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?