Skupina sa skoro trhá. Pretekári sa oddelia od nás, čo behávame pre radosť. Nie som posledná. Postupne nechávam za sebou mladších a dokonca aj chlapov... A nohy aj dych stále stíhajú... Každý kilometer nabehaný po poliach a úzkych cestách si telo pamätá. To je paráda! V tretine na mňa tlieska a menom ma osloví celkom cudzia pani. Oproti nám utekajú rýchlici, majú za sebou tri okruhy, keď sme my pomalší ešte len na druhej otočke. „Poď, poď," volá nám bežiac v protismere o polovicu mladší chlapec. Po dvoch tretinách zbadám v parku tetu Zuzku, pani učiteľku zo škôlky: „Držte sa, moja!", volá z plného hrdla. Kúsok za ňou ma povzbudzuje mamka spolužiačky detí: „Hop, hop, hop, poďte!" Šamorín je malé mesto a dnes je tu určite polovica domácich. Beží asi tisícka ľudí, celé rodiny spolu s kamarátmi prišli dodávať silu. Zasa raz funguje čaro malého mesta. Deti rozcvičil tréner z karate, zdravia sa spolužiaci, susedia, kývame si s tetami z obchodov, pošty, známymi z hudobky.
Cieľová rovinka. „Ešte kúsok, daj do toho všetko!", ozýva sa z okrajov trate. Dám! Vyšpurtujem tempom, akým som možno nebežala ešte nikdy. Pred páskou beriem ešte o desať rokov mladšieho chlapa, typ idem domov z melónovej brigády im hovorí môj muž. Mám to! Vydýchavam a tlieskam ďalším, ktorí pretínajú cieľ. Podávame si ruky, smejeme sa na seba. Nikdy sme sa nevideli a možno sa stretneme zas až o rok. Toto sú bežci, dnes už aj moja komunita. Súťažia, ale hlavne sami so sebou. A ostatným fandia a tešia sa z úspechov všetkých. Je nám dobre. Vieme, že sme všetci vyhrali.
V hlave mi ostávajú obrazy. Štart malých školáčok - v sekunde sa pohne ružovo biela riava, zástup lesklých hviezdičiek a Hello Kitty. Posledná do cieľa dobieha trojica - mama drží za ruky svoje dcéry. Jedna z nich, downovo dievčatko Lucinka, sa nahlas smeje a teší z povzbudzovania. Svalnatý šľachovitý určite aspoň šesťdesiatročný pán v cieli, trojkilometrovú trať zvládol v prvej päťke. Politické predvolebné tričká a oranžové balóny - každá príležitosť s veľa ľuďmi pokope sa v kampani zíde. A môj Matúš, posledný z chlapcov, dobieha s oškretým kolenom. „Chlapci ma sotili a spadol som," fňuká. A potom mi o pár hodín neskôr na zmrzline povie: „Maminka, aj tak si myslím, že aj keď som bol ja posledný, tí chlapci nevyhrali." „Presne tak, Matúško. Statočne si dobehol," chválim ho.
Dobrý deň mal aj skvelé popoludnie a príjemný večer. Dnes to nebol len beh. To, čo z nás všetkých šlo, by možno zastúpilo jednu menšiu elektráreň. Endorfíny budem môcť rozdávať do nedele.