Tvár

Autor: Marie Stracenská | 30.4.2014 o 11:01 | Karma článku: 20,61 | Prečítané:  2139x

Presne desať centimetrov pred špičku jeho topánky. Chalan to mal dobre odmerané. Pľuvanec pristál tak, aby učiteľ nemohol nič povedať, ale pritom rozchechtal ostatných. Tomu sa hovorí príjemný príchod do práce, pomyslí si kráčajúci. Tiež sme boli takí. Tak len odkýva na pozdrav, počuť „dobrý deň", to by už chcel veľa. O pár minút už na nich pozerá spred tabule. Hlavy im spihlo ovisnú presne na minútu, kým niekoho nevyvolá. Učňovka je peklo. Pre učiteľov, aj pre žiakov. Tí prví nenávidia každý deň v tejto robote. Nadávky, drzosť, ignorancia. Nič iné od kolegov nepočúva. Tí druhí nevedia vystáť zabitý čas, „aj tak im to tu na nič nie je". Iná robota? V okrese so 17% nezamestnanosťou? Buď rád, že si rád...

Väčšinu dňa sa mu darí zachovať si kamennú tvár a nenechať sa vytočiť. Tvrďas. Nesmie ukázať slabosť. Po nadávku nejde ďaleko, inšpektori by si zgustli. Ale akceptujú ho, inak by ich asi neskrotil. Tých faganov sedemnásťročných, čo príliš neskoro zistia, že škola nebola až taká blbosť.

Konečne padla. Dnes trochu skôr. Nejde domov autobusom, prejde sa. Aspoň si vyvetrá hlavu, od blbých kecov na chodbách a nadávania v zborovni. Pri stanici mu cestu prekríži štíhly tieň. „Jéj, ahoj! Sme sa nevideli dlho! Ako sa ti darí?" Zaostrí na dievča v dlhej sukni, je to ona. Chodili spolu skoro rok, to už je večnosť. Ona potom odišla a domov k rodičom chodí raz za čas. To raz je evidentne práve teraz. Roky na ňu nemyslel. „A tebe?" „Super! Mám výbornú robotu, dobrého frajera, kupujeme si byt. Psa máme. Parádne je. Budem tu tri dni, dáme si kávu?" „No... Zavolám ti." Vie, že nezavolá. Ale inak by jej štebotanie musel počúvať ešte pol hodiny.

Je doma. Odomyká zaseknutý zámok, mal by ho namastiť. Keby v ňom zalomil kľúč, nemá mu kto otvoriť. Mama by k dverám neprešla a otec by nepočul, že niekto búcha. Dom jeho rodičov. Vyrástol tu aj zostal. Počúva ozvenu hlasu svojej ex - máme auto a psa, kupujeme si byt... On žije v Mama hoteli naruby. Služby všetkého druhu, povie si s trpkosťou. Nakúpil včera, dnes varí. Mame to musí mixovať. Otca by mal dnes okúpať. Cigarety sa mu minuli. K lekárovi zajtra zájsť. Vyprať, zotrieť podlahu treba. Mali ho neskoro. Nikdy mu nenapadlo, čo to môže  a bude znamenať. Nikto mu nepovedal, že skončí ako opatrovateľ skombinovaný s upratovačkou, kuchárkou a zdravotnou sestrou. Čo má robiť. Nikto iný, než on, sa nepostará. Večer ešte skontroluje, či mama už spí a otcovi vypne zrniaci televízor.

Zaspáva a spomína. Na večer spred veľa rokov. Izba vyzerala rovnako, len na stenách bolo viac plagátov. Po prvý raz to nebolo príjemné ani jemu ani jeho frajerke. Ona teraz vyzerá lepšie ako vtedy. On... čo už. Aj tak na ženské teraz nemá - čas, lebo sa stará o svojich, ani peniaze - z výplaty z učňovky má tak na doplatky na lieky. Kamaráti, čo sa poženili, sa tiež nemajú bohvieako.

Ráno zas nasadí tvár hrdinu. Bitevné pole doma vystrieda s druhým v práci. Jedno vie isto. Dnes sa určite pešo vracať nebude.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?