Miery

Autor: Marie Stracenská | 23.4.2014 o 12:07 | (upravené 23.4.2014 o 12:17) Karma článku: 15,38 | Prečítané:  1224x

Keď sa sústredila, na čele uprostred sa jej urobila vráska. Mám ju po nej, presne takú. Vyzerala vtedy trochu smutná, ale ja som vedela, že je len zamyslená. Postavila ma doprostred izby a vzala do rúk meter. S istotou sa pohybovala okolo, ticho si hovorila čísla a značila si ich. Nikto o mne nevedel to, čo ona. Nikomu som nehovorila, keď som pribrala alebo schudla. Ani jej som nemusela, zistila to. O všetkých pohyboch môjho tela mala záznam v malom hnedom adresári. Namiesto telefónnych čísel v ňom boli údaje o šírke bokov, obvode hrudníka a dĺžke rúk. Úplne som naňho zabudla, až do včerajška. 

„Kde skončili babičkine potreby na šitie? Rada by som ich ešte používala." Sestrina otázka ma nezaskočila, viem to presne. V šijacom stroji, ktorý som si nechala spolu so snom, že raz sa to naučím. Namiesto mňa si ho plní ona a učí sa pracovať s látkami a vytvárať pekné veci. Sľúbila som, že jej šijacie potreby pošlem. Otvorila som starý stroj, v babičkinom poriadku tam nechávam všetko, čo nevyužívam. A vybrala veci, ktorých sa posledný raz dotýkala ona pred pätnástimi rokmi.

Mala rada poriadok. Nite podľa farieb. Jemné náradie v plastovej škatuľke, otlačila sa na ňu tmavá gumka. Kovové súčiastky v inej. Vo zvyšku látky omotané nožnice. A pod tým hnedý zápisník. Otvorím ho a vypadne na mňa skica sukne nahodená rýchlou jednoduchou líniou. A pod ňou na prvej stránke, mimo abecedného poradia je nadpis „Juli". Sestra už musela byť veľká, keď jej babička brala miery. Obvod pása 83, dĺžka nohavíc 110. U niektorých viem, čo znamenajú, u iných to vedela len ona sama. Ostré písmená a číslice urobené ceruzkou, aby ich mohla prepisovať. Listujem ním. M - Míla a Mirka. J - Jarka. H - Hana. Moja mamka sa jej menila pred očami, čítam z niekoľkokrát prepísaných mier. Málokto sa dostane tak blízko k ľuďom, ako ich krajčír. Dôverne pozná ich premeny. Ich vôňu, teplotu tela, hanblivosť, miesta, ktoré ich šteklia. Presne si spomínam na jej jemné dotyky. Kilá navyše babička nikdy nekomentovala. Vždy sa snažila ušiť všetko tak, aby postave pomohlo. V rukách držím hnedý zápisník a ako veľakrát predtým ma veci po babičke okamžite vrátia o desaťročia späť.

     

Premerať, nastrihať, zošiť nanečisto. Skúšanie bolo vždy ako balet. Do úst si vložila špendlíky, hlavičkami dnu. V jednej ruke okrúhlu ružovú kriedu, druhou si prirovnávala látku. Tu si niečo na ňu poznačila, tam spevnila. Zohla sa k stoličke, na ktorej sa otáčal jej model alebo stála pri ňom. Nevšímala si, ako sa tvárime. Vnímala len záhyby a štruktúru látky. Presne vedela, ako sa ktorá správa. Kde treba pritiahnuť, kde povoliť, tak, aby všetko bezchybne sadlo. Jej oblečenie nikdy neťahalo, padlo dokonale pri každom pohybe. S perami privretými, aby špendlíky nevypadali, dávala tiché pokyny - dvihni ruku, pokrč lakeť, rozkroč sa. Uhládzala jednotlivé diely, presne vedela, ako bude vyzerať výsledok.

      

Ten zápisník sestra potrebovať nebude. Čísla dávno neplatia, ľudí si ja nepamätám. Ale aj tak jej ho pošlem tiež. Učili nás deliť sa. A spomienky na milovaných sú príliš vzácne na to, aby si ich človek nechával pre seba.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?