Pod dáždnikom

Autor: Marie Stracenská | 16.4.2014 o 10:11 | Karma článku: 18,33 | Prečítané:  1206x

Na chodník dopadli prvé ťažké kvapky. Blahoželala som si, že som ráno siahla po nízkych balerínkach. Čakali ma asi dva kilometre tam a späť rýchlym tempom po staromestskej dlažbe -  a v tom lejaku to bude mäsko aj bez opätkov. Zaparkovala som na nábreží a veľmi verila, že v kufri auta bude dáždnik. Kedysi sme sa dohodli, že ho tam pre istotu stále budeme voziť. Bol tam. Veľký čierny s drevenou rúčkou. Ani som nevedela, že taký máme, musel ho tam dať veľmi dávno manžel. Človek ho vidí každý raz, keď niečo dáva dnu, a pritom ho nevníma.

Roztiahla som ho a musela som sa zasmiať. Na vrchu jemne deravý, predratý v milimetrových dierkach na viacerých miestach, jedno ramienko vyskakovalo z konštrukcie. Teba, kamarát, poriadne poznačil čas. Aj tak bol v tej chvíli najlepší. A pripomenul mi pána s rovnakým dáždnikom, na ktorého som si nespomenula strašne veľa rokov.

Mala som mať sedemnásť  a praxovala som v brnenskej redakcii jedného denníka. Šéfredaktor ma pridelil k staršiemu skúsenému kolegovi. Môj mentor mal niečo cez päťdesiat, hlboký hlas a hustú bradu. Vo svojej  pracovni dva stoly a dve kresielka. Keď som tam vošla po prvý raz, cez dymovú clonu som nevidela. Na nástenke pri svojom stole mal pripnuté výstrižky, čitateľské listy a čiernobiely akt. Privítal ma a to bolo na dlho posledné, čo mi povedal. Popoludní som mu dala prečítať, čo som napísala. Kývol hlavou akože dobre, odporúčal mi zmeniť pár viet a odišiel. Na druhý deň to bolo podobné. Hovoriť so mnou začal asi po dvoch týždňoch. A po mesiaci z neho vypadlo, že je prekvapený, že niečo asi aj viem. Vtedy ma po prvý raz poslal po obed. O jedenástej predpoludním, po sedmičku červeného do večierky na rohu. Brala som to ako prejav dôvery, hoci to bol možno len dôsledok hlavybôľu predošlého večera.

Sedeli sme spolu v tom kanclíku dva mesiace. Bolo to pre mňa príjemné a zaujímavé. Nenápadne, ale veľmi presne som dostávala spätnú väzbu na nápady, s ktorými som chodila aj ich spracovanie. Hovoril veľmi úsporne, ale zrozumiteľne. Vážila som si každú minútu našich debát. Žil sám, ale o sebe nehovoril. Ani mňa sa nevypytoval a ja som ho zbytočne neotravovala.  

Prázdniny sa skončili a ja som musela odísť. Môj posledný deň v redakcii pršalo. Od rána som si myslela, že je niečo zle. V kancelárii bolo ticho. Upratala som si stôl, zasunula stoličku. Vstal tiež a zamumlal, že ma teda posledný raz odprevadí. Vytiahol spoza stola veľký čierny dáždnik. Keď ho na ulici roztiahol, vôbec sa mi pod neho nechcelo. Zrazu byť pri ňom tak blízko... Na mojej strane jedna tyčka vyskakovala a cez pár dierok crčalo. Došli sme spolu mlčky na zastávku. Tam zaváhal a potom dáždnik zložil. Niekam ho oprel a silno ma objal. Stáli sme tak celkom ticho a zdalo sa mi, že dlho. Bolo mi teplo, bezpečne a pekne. Potom ma pustil. „Ďakujem," povedal. „Za dva mesiace, keď som sa po rokoch zas každý deň tešil do práce." Prekvapená som nestihla zareagovať, lebo hneď pridal: „A už ide električka. Dovidenia." Otočil sa, schoval pod dážnik a vykročil späť. 

O rok sedel v presklenej kukani v úplne inej redakcii. Presťahovala sa, zmenila sa na open space. Práca bola rovnaká, všetko ostatné inak. Čaro predošlého leta bolo preč. Mala som veľa učiteľov. Ale len jeden mal slovník spisovateľa, na obed rád víno, balil si cigarety a hovoril viac tichom ako vetami.  A len on ma k sebe vzal pod starý zodratý čierny dáždnik.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?