Len čas a pokoj

Autor: Marie Stracenská | 13.3.2014 o 11:37 | (upravené 13.3.2014 o 12:35) Karma článku: 10,69 | Prečítané:  675x

To kráčate hore bratislavskými Palisádami, po rušnej ulici, ktorú je ráno niekedy ťažko pešo prejsť . Pred budovou Európskej komisie treba odbočiť do uličky kopca. Po chvíľke chôdze narazíte na vchod do iného sveta. Cintorín Kozia brána. Hroby otočené na veľmi rôzne  strany, niektoré nasmerované na seba, iné celkom bokom. Celý do kopca, so schodmi a cestičkami, členitý. Vidno, že vznikal veľa rokov. Našla som náhrobok pani  pochovanej v roku 2011, ale aj ľudí, ktorých kosti tu ležia vyše 200 rokov. Len blízko plota počuť ruch áut. Vnútri spievajú vtáky, vonia rozkvitnutá materina dúška, čerstvé prvosienky a snežienky, začínajúca jar.

Míňam obrovské staré pomníky obkolesené hrdzavým zábradlím, náhrobky zarastené brečtanom s takými hrdzavými úchopmi, že už aj keby  niekto veľmi chcel, nepodaria sa otvoriť. Niektoré kríže sa strácajú pod kríkmi , ktoré boli kedysi pri nich a teraz ich celkom obalili a pohltili. Už sa nedá dozvedieť meno, dátum a ani nič o človeku, ktorý je tam pochovaný.

Náhrobky a veľmi rôznorodé kríže, od jednoduchých po veľmi nákladné. Pomník so starou krásnou sochou, ktorej čas odlomil nos  a kus rúcha. Anjelik opierajúci sa o podstavec, na náhrobku mu ostali len nohy. Dievčatko, ktorému čas zotrel tvár, listuje v knižke zarastenej machom. Maďarské, nemecké, ale aj ponemčené mená vyryté čiernym a zlatým písmom - „rodina Moraftschik". Reliéf, ktorý asi spadol veľmi dávno, človeka sem pochovali pred 170 rokmi. A náhrobok Reidnerovcov, pán sa narodil v apríli 1797 a umrel v roku 1866, doteraz stojí.

Niektoré dvojice pomníkov sú naklonené k sebe ako ľudia. Mnohé hroby ani nerozoznať, na máloktorom sú čerstvé kvety. Na viacerých čítam povolania ľudí, ktorí tu odpočívajú  - fabrikant, podnikateľ, dirigentka, chirurg, profesor rontgenológ, učiteľka.  Dnes sa také už nepíše.

Tiché miesto uprostred Bratislavy, o ktorom asi málokto vie. Narazím na kolonádu, je tu asi od začiatku. Nad jedným zo spomienkových reliéfov je šľachtický erb, vedľa pochovaný človek od roku 1800. A medzi tým na stene básničky vyryté rukami mladých celkom nedávno.

Hoci je to cintorín a veľa ľudí sem prišlo v žiali, dnes je to skôr krásne ako smutné miesto. Veľmi pokojné. Je teplý podvečer.  Okrem mňa tu  pomalými krokmi chodí len pani s bábätkom v kočíku.

Oddýchnutá odchádzam. Tesne pri bráne mi oči pritiahne zadná stena jedného z náhrobkov. Všimnú si to tí, čo sa vracajú z tohto miesta spomienok späť domov. Symbol pominuteľnosti. Akoby hovoril - nezabudnite, jediná spravodlivosť na svete je, že čas plynie všetkým rovnako.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?