Fľaše

Autor: Marie Stracenská | 18.2.2014 o 9:52 | Karma článku: 16,29 | Prečítané:  859x

Vytiahli sme borovičku. Nie je to hocijaká fľaša. Odložil ju manželov tatko, keď sa mu narodil syn. Dostali sme takých desať, keď sme sa brali. Už máme len posledné dve, ostatné sme vypili pri veľmi špeciálnych príležitostiach. Tekutina je hustá a lahodná, pomaly sa dobre pije. A mne sa vybavuje príbeh iných, podobných fliaš, ktorý mi rozprávala kedysi dávno známa.

Malá dedina na severovýchode, v kraji, kde sa aj vrany otáčajú. Bolo to ďaleko odvšadiaľ, dokonca aj pre ľudí, ktorí sú na diaľku zvyknutí. K najbližšej zastávke to bolo zo samôt aj trištvrte hodiny kráčania a autobus tam jazdil len dvakrát za deň. Manželia vychovali deti dvoch chlapcov a najmladšie dievča. Chlapci sa poženili a odsťahovali. Dcéra to mala ďaleko na zábavy a do spoločnosti, už tridsiatnička stále nemala muža. V štyridsiatke jej mama umrela a ona ostala s otcom.

Roky išli. Jar zbehla rýchlo v humne a na poli. Aj horúce leto, jeseň plná úrody, zavárania a rezania dreva, po zimu s dlhými nocami a krátkymi ale strašne chladnými dňami. Vždy bolo čo robiť a myslieť na zbytočnosti nebol čas. Na čo kedysi boli piati, snažili sa stačiť dvaja. Až kým otec nezaľahol a sám uznal, že naozaj potrebuje pomoc. Sám k lekárovi nevládal. Dcéra dlho kráčala do dediny k telefónu. Sanitka, ktorá prišla, by to hlbokým snehom nezvládla. Dcéra lekára viedla k otcovi zafúkanou cestou celá nesvoja, bolo pre ňu výnimočné byť a hovoriť s niekým cudzím. Otec dostal lieky a kopu receptov. Mala ich vyzdvihnúť v pondelok. Keď sa ráno obliekala, otec povedal – „priveď aj kňaza. A... ešte jednu vec by som chcel.“ Každému dieťaťu po narodení zakopal otec do zeme fľaše s borovičkou. Chlapci svoje dostali, keď odchádzali z domu. „Ešte ich v zemi niekoľko je. Pre teba. A ja by som sa ešte raz rád dobre napil.“

Dcéra priniesla z mesta lieky a doviedla kňaza. Zavolala aj bratov. Všetci traja spolu striasli ťažký sneh z konárov stromu na dvore, odhrnuli závej a začali kopať. Spoločne, do zeme tvrdej ako kameň. Kartónová škatuľa s fľašami omotaná plastový vrecom bola krehká a vlhká. Vnútri ich bolo desať. Pri otcovej posteli jednu otvorili a naliali do štyroch pohárikov. „Malo to byť na oslavu“, povedal otec. „Ale pre mňa je oslava aj toto. Všetci sme spolu a vám sa darí. Nebol som tu zbytočne.“

Na konci zimy otec umrel. Zvyšných deväť fliaš ostalo dcére. Neviem, kto ich vypil. Možno sú stále v malom špajze starého domu, ktorý je odvšadiaľ ďaleko.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.

KOMENTÁRE

Fico radí socialistom ako byť populárnejší

Toto má byť lekcia z postkomunistickej Európy?


Už ste čítali?