6.34. Oj, tak tak. Rýchlo urobiť desiatu. Natieranie rožkov - príjemný rituál, prvá zmysluplná vec dňa, predohra pohodového rána. Teraz čas na seba, aspoň štvrť hodiny, už to neoklamem. Ešte voňavku. Tak, aby nebola ostrá na miestach, kde budú mať panáčikovia o chvíľu svoje nosy. Konečne v detskej odklápam žalúzie. „Dobré ráno, zbojníčkovia." Malej odhrniem vlásky z tváre, vôbec ju spod periny nevidno. Malý je zas celý odkopaný, schúlený s holým chrbátikom, najradšej by som ho ešte prikryla. Ale už sa nedá. Urobiť im vysoké postele bol pred rokmi jeden z najlepších nápadov môjho muža. Sú meter a pol nad zemou a keď k nim ráno prichádzam, nemusím sa skláňať. Malým sa stačí posadiť a natiahnuť ruky, horúcich ich vyobjímam a vynesiem. Je to to najkrajšie, čo môže ráno byť. Ale to sa dá len vtedy, keď stíham a som v pohode.
Lebo potom sú iné rána. Nevládzem vstať, som unavená, nechce sa mi a preteky s minútami prehrávam. Po rýchlom budíčku dookola opakujem - ponáhľajte sa, je veľa hodín. Všetko je v chvate a neznášam samú seba, keď sa v tom strese počujem. Podráždenú ma rozladí každá hlúposť. Malí zľaknuto sedia nad svojimi miskami s cereáliami. S knedľou v krku sa im ťažko prehĺta, rozmýšľajú, čo zlé urobili, keď mama kričí. A ja pritom viem, že je to len moja vina, lebo som sa nevykopala z postele včas. Hučím na deti, ale hnevám sa sama na seba.
Tie prvé rána dodávajú silu do ďalšieho ťažkého dňa. Tie druhé nenapraví ani silné objatie vo vestibule školy a „uži si deň, bábika, ľúbim ťa". Ozvena kriku mi znie v hlave celú cestu do práce. Kým neboli deti, necítila som, aké sú prebudenia dôležité. Teraz s nimi a nie jednoduchou prácou je cez deň málo podstatnejších chvíľu. Mama má v rukách to, či bude odporná alebo si ráno užije a deň pekne naštartuje. To všetko sa rozhoduje po prvých tónoch budíka. A preto je dobré ísť skoro spať...