Tandem

Autor: Marie Stracenská | 20.1.2014 o 11:25 | Karma článku: 22,79 | Prečítané:  1515x

Nebol to môj najlepší čas. Vlastne asi patril k najhorším. Včerajších deväť kilometrov trvalo hodinu a mala som dosť. Ale bolo to veľmi výnimočných deväť kilometrov. V tandeme.  

Keď okolo obeda vyliezlo slnko, bolo rozhodnuté. Vonku teplo len na mikinu, bezvetrie, sucho. „Keď sa dohráme, pôjdem si zabehať." Ani som nestihla dopovedať a ozvala sa malá: „Môžem ísť s tebou?" Už toľkokrát som jej sľúbila, že ju vezmem. Nie behať, ísť na bicykli vedľa. Vždy som sa doteraz vyhovorila - na zimu, mokro, že musí ešte cvičiť na flautu, že bude skoro tma. Lebo mi bolo jasné, že s dieťaťom tá trasa bude oveľa dlhšia a ťažšia a budem sa o ňu na ceste báť. Ale včera bol fakt ideálny čas. Kým tato dofúkol kolesá našli sme reflexnú vestu.

Trasa bola jasná. Asi tretina po ceste, potom dva kilometre po dedine, ďalšia tretina poľnou okolo malého Dunaja a posledný kilák a pol zas asfaltkou. „Ale musíš ma počúvať, Julinka. Vždy pôjdeš čo najbližšie pri kraji, vedľa mňa alebo kúsok za mnou. Nebudem sa s tebou vládať veľmi rozprávať. Ale keď niečo, určite povedz. Ideme?" „Ideme."

Pol tretej popoludní, štart. Na bicykli nesedela niekoľko mesiacov, začiatok je váhavý. Vybiehame na hlavnú, ladíme krok. Malá chvíľu zaberá, potom ide voľnejšie, ja klušem svojím tempom. Hlásim prvý kilometer. „Au, au,", o lýtko mi zavadia jej pedály. To bolo tesné, skoro sme sa natiahli obidve. „Prepáč, maminka," v očiach slzičky. „Nič, to nie je tvoja vina, dobre to dopadlo,", endorfíny nepustia mrzutosť. „Budeme si dávať väčší pozor obidve dobre?" Vbiehame do dediny. Bicykel majú v každom dome, aj niekoľko. Až teraz si uvedomujem, ako veľmi tu chýba cyklocesta. Každú chvíľu stojíme kvôli vysokému obrubníku alebo jamám, brzdíme na nevyrovnaných chodníkoch. Nie som schopná udržať tempo, idem podľa  Julkiných schopností. Konečne poľná. „Toto je pekná cesta," teším sa. „Joj, ale to natriasa. Bolia ma ruky, mami." Uf...Zopárkrát fúkame nos, hladíme psy, obdivujeme stromy obhryzené bobrami a kŕdle labutí. Konečne, posledný úsek. Obchádzame hlúčiky ľudí na prechádzke. Spievajúce dievčatko a fučiaca mama. Domov dobiehame plece pri pleci. Napiť sa, spoločná sprcha, komuže je lepšie. O desať minút už ideme za tatom a bratom k priateľom. Julka mi vyhrnie nohavicu a pofúka pedálom oškretú nohu. Chytí ma za ruku a stisne ju.

„Pôjdeš ešte niekedy s maminkou?", pýta sa večer tato. Neodpovie. Pozrie sa na mňa. "Určite," hovorím rozhodne za obidve. „Budem rada," doplní dychtivo. Bol to môj asi najhorší čas. Bežalo sa mi strašne ťažko a bola som unavená viac ako po zvyčajných trinástich. Ale ktovie ako dlho ešte budú chcieť malí robiť veci s nami. Predsa takú príležitosť nezahodím.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?