Náhradník

Autor: Marie Stracenská | 31.12.2013 o 9:37 | Karma článku: 19,16 | Prečítané:  1982x

„A ten váš syn, to je taký dobrý chlapec.“ Prikývla, usmiala sa a neodpovedala. „Aj na poštu vám chodí, na prechádzku vás tiež nenechá samú,“ pokračovala nová susedka. Pani zasa prikývla. A začala sa lúčiť. „Ja by som tiež takého brala. Ale môj je ďaleko,“ dodala susedka ešte tesne pred odchodom. Takého by brala asi každá, pomyslela si pani. Lenže to nie je môj syn.

Mala dve dcéry. Narodili sa krátko po sebe a boli poslušné a šikovné, až kým nezačali z dievčat byť slečny. Jedna si nie a nie nájsť priateľa, druhá ich mala aj niekoľko naraz. Ani jedno sa mame nepáčilo. Staršia sa vydala prvá a odišla bývať preč. Mladšia ostala doma. Tak to má byť, myslela si celé roky mama. Miesta je tu dosť, nič jej nebráni v slobode a keď bude treba, postará sa o mňa a o dom... Lenže aj mladšia si našla muža. A tiež ďaleko. Menej vzdelaného, takého obyčajného. A ešte ju aj odviedol z domu. Mama sa hnevala na dcéru a na neho ešte viac. Bránila sa aj hovoriť mu menom, nemala ho rada a neprijala ho. Nepresvedčilo ju, že staršia dcéra sa rozviedla a mladšej manželstvo vydržalo. Ani to, že muž mladšej chodil pomáhať s drevom aj do svokrinho domu a že čo to opravil vždy, keď prišli na návštevu.

A potom mama ochorela. Mladšia dcéra s mužom sa vrátili do rodného mesta, aby boli blízko. Dcéra už nebola najmladšia, ale vládala viac ako mama. Nakupovala jej, udržiavala domácnosť. Chodila s mamou po lekároch, varila aj pre ňu, pozývala  jej kamarátky, aby ju priviedla na iné myšlienky. Bola u nej každý deň. Mame nebolo zaťažko dcére poďakovať, ale veď tak to má byť, myslela si stále. Ľudia si majú pomáhať, hlavne príbuzní. Dcérinho muža však stále nemusela. Nebyť jeho, neodchádzala by dcéra po večeroch preč, bývali by spolu a bolo by to ešte lepšie. Aj mu to párkrát povedala. Neurazil sa, len dcéra vždy zosmutnela.

Mame sa uľavilo. K lekárom už chodila menej a len na kontroly. Viac vládala a mohla, ale dcérina prítomnosť jej bola milá. A tak sa nič nezmenilo, stále boli viac spolu než zvlášť. Až kým neochorela dcéra. Nečakane a vážne. A po pol roku odišla. Mamy nemajú pochovávať svoje dcéry, tak to nemá byť, vravela si na pohrebe. Hľadela na svojho zaťa. Cudzieho človeka, ktorého nikdy nespoznala, lebo o to nestála. Cítila ho vedľa seba. Ale nemala silu vyjadriť mu sústrasť. Veď jej bôľ je určite väčší ako jeho... Nevedela si predstaviť, že ho osloví. A tak ako vždy, prišiel k nej prvý on. Stál vedľa, nič nevravel a len počúval jej plač. Bez ohľadu na to, aká svokra vždy bola vedel, že inak to už nebude.

Po hrádzi kráča stará pani a starší pán. Držia sa pod pazuchou. Nič nehovoria, idú z nohy na nohu. Keď prídu ku kŕdľu labutí, on vyberie z kabáta sáčok so starým chlebom. Obaja doň načierajú a hádžu kúsky do vody. Potom sa chvíľu len tak dívajú, otočia sa a zamieria späť. Mama a syn. Nikto nemusí vedieť, že to v skutočnosti nie je celkom tak.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?