Keď sa nikto nepozerá

Autor: Marie Stracenská | 12.12.2013 o 10:05 | Karma článku: 16,21 | Prečítané:  1192x

Moje babičky žili ako zvláštny manželský pár. Odkedy si pamätám, hlavou rodiny bola babička a prababička bola vždy trochu v úzadí.  Jednej manžel umrel, druhá sa ho vzdala. Bývali spolu v krásnom byte s okrúhlym rohom, v starom presvetlenom kamennom bytovom dome s pasážou.  

Babička bola tá, kto určoval ráz dní a spoločnú domácnosť viedla. Ona rozhodovala, čo treba kúpiť, navariť, upratať, vymeniť, dohadovala opravy a pozývala návštevy. Bola tomu domovu paňou. Nikdy som veľmi nerozmýšľala nad tým, prečo je to tak, prečo  túto vodcovskú úlohu nemá staršia z nich. Brala som to tak ako všetci ostatní v rodine absolútne prirodzene. Obe boli pri sile, pri zdravej mysli a plne samostatné. Asi to priniesli roky, že dcéra jedného dňa prevzala starosť nad svojou mamkou. Alebo to možno bolo telesnou konštrukciou - babičkina sošná plná postava bola oveľa vyššia než drobná prababičkina, babičkine ruky pružné a silné, nie ako krehké, jemnou hodvábnou kožou potiahnuté prababičkine. Nikdy som ich nevidela prieť sa.  Možno aj niekedy nemali na veci rovnaký názor, ale prababička asi vždy ustúpila. Ako babička povedala, tak bolo. Ona bola tá rozhodná a rázna. Pre celú rodinu aj cudzích. Pevná ruka.

Neviem, čo sa vtedy stalo. Nikdy sa to už nedozviem. Bol škaredý zamračený deň, zalezená v izbičke som sa učila na skúšku. Potrebovala som pauzu. Omámená dlhým sedením nad knihami a kvantami kávy, pootvorila som dvere, ktoré ma delili od kuchyne. Ako som bola ticho, aj som ostala. Zbadala som výjav, ktorý sa už nikdy potom neopakoval. Babička sedela pri stole, hlavu v dlaniach a ticho vzlykala. Prababička stála nad ňou. Hladila ju po hlave, potom ju zhora objala a tíšila. Ani jedna nič nehovorila. Okolo nich sa vznášala obrovská koncentrácia žiaľu, nehy a lásky. Stála som tak chvíľu s vedomím, že nesmiem vyrušiť. Čokoľvek ma trápi je oproti tomu, čo sa stalo im, nepodstatné.

Vtedy jediný raz som videla tie dve v celkom odlišnom svetle. Videla som nie generála a jeho spoločníčku. Videla som mamu s dcérou. Videla som tú, čo chápe a tú, čo potrebuje pomoc tak, ako nikdy predtým. Nikdy som sa nespýtala, čo sa vtedy stalo. Musela by som sa priznať, že viem. A to som nechcela. Niekedy dôležité veci vidno iba vtedy, keď sa nikto nedíva...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?