Pani učiteľka chytá za ruku moju dcéru – stretli sme sa pri veľkom kontajneri, kam každý štvrtok nosíme papier do zberu. Pani učiteľka má zatiaľ na konte asi polovicu toho, čo my. Pozdravila sa s deťmi ako dobrá teta, nie ako tá, čo ich o chvíľu bude skúšať a hodnotiť. Ahoj, ahoj, a už malá odchádza ruka v ruke s pani, ktorá jej bude celé predpoludnie náhradnou mamou.
Jemný prach za kopytami koňa. Jeho jazdkyňa sa neponáhľa, predbehla som ju zrýchlenými krokmi. Behom po lesnej cestičke preskakujem kôpku, vonia mrvou a naozajstným svetom. Kôň ticho zafŕkal.
Para a pena na hrnci, super, stihla som to a tento raz cíceru nedovolila vykypieť. Od kuchyne vonia celý byt. Vidím a cítim niečo hmatateľné, skutočné.
Na pumpe chlapík s časopisom v rukách. Do dlane mu vložím euro a nič si nevezmem. Viem, že sa stará nielen o seba. A stojí tu často aj v daždi a zime. „Ďakujem, pani zlatá.“
Pred domom stretnem kamarátku susedku s manželom. Sú spolu od strednej školy. Dobrých pätnásť rokov, počítam. Držia sa za ruky ako stredoškoláci, idú z podvečernej prechádzky.
Banálne veci. Obyčajné, každodenné. Každý deň má každý z nás zopár momentiek, ktoré sa otlačia do očí. Zhasnutá izba a pár minút do spánku. Na dobré treba myslieť v takej chvíli, vravia múdri ľudia. Zďaleka nie každý deň viem na niečo také prísť hneď. Blahorečím tým, keď sa obrazy radia jeden k druhému, keď je ich viac a jeden príjemnejší od druhého. Bol to dobrý deň, hovorím si v duchu. Žijeme skvelý život. Oplatí sa to pripomínať si častejšie, nie len pred spaním.