V tej úplne vzadu naľavo boli hrubo pletené vlnené papučky a teplé ponožky. Ak by som ich robila ja, boli by menšie a jemnejšie. Ale tieto neboli pletené s cieľom potešiť oko, tieto nepatria do čižiem. Pasujú do nevyhriateho domu, takého, čo máva v zime často vykúrenú len jednu miestnosť, ktorá býva kuchyňou, spálňou aj obývačkou naraz. V druhej škatuli boli vysušené byliny a z nich namixované čaje. Tiež také robievam. Potom ich v dózach alebo zašité v jemnej tkanine darujem priateľom. A v tretej škatuli mala starká naviazané kytičky zo suchých kvetov. Maličké levanduľové, väčšie z červených bobúľ a zmiešané bielo oranžové. Jednoduché byľky z malej záhradky, niektoré vyrastené možno len náhodou. Tie kvety nepoznám. Ani ich neviem vypestovať. Keď som včera kúsok od tohto podchodu stretla priateľa, presne takú kytičku držal v ruke.
Zastavila som sa pri babičke, túto si prosím. Euro päťdesiat, povedala. Drobné na výdavok lovila z plastového vrecka. Vráskavými rukami vyťahovala mince, ešte viac sa skláňala, aby oči dobre videli. Keď sa nám dotkli ruky, jej bez rukavíc bola teplejšia ako moja. Jemná a vráskavá, rovnako ako jej tvár. Pozrela sa mi priamo do očí. Prajem vám pekný deň. Keď sa usmievala, na lícach sa jej naskladala láskavosť a úprimnosť.
Vracala som sa o štyri hodiny rovnakou cestou. Už tam nebola. Možno ju vyhnal prievan. Ale radšej si budem myslieť, že odišla, lebo všetky škatule už mala prázdne.
