Takto pred rokom sme prekričali a preplakali hodiny pri spájaní písmeniek a chrústovi nešlo do hlavy, že M a I je MI a ne LE. Neprepájalo sa mu v hlave ako spolu písmená súvisia, že tvoria slabiky a tie slová a potom vety. Bola som zúfalá. A zrazu to kliklo a zlepšovalo sa. A teraz bola najlepšou kúpou nočná lampička na čítanie a najradšej je, keď zapadne v kresle s knihou a dáme mu pol hodiny pokoj.
V rukách drží Ezopove bájky v trojminútovom spracovaní. „O kráľovi žiab." Zbojník sa nadýchne a začne deklamovať, zreteľne slovo po slove, priamu reč odlišuje tónom. Sestra sedí vedľa neho. Nečíta tak rada, stále ju viac teší počúvať. Pozerám na oboch ako sa chúlia nad knižkou, chvíľa absolútnej blízkosti. „A žaby sa hada nebáli, ale potom sa zľakli, poskákali do vody... počkať. Poskákali do vody..." malému preskočil riadok, nedáva mu to zmysel. „Aha. Poskákali do vody a tak sa zachránili," dokončí vetu. V oboch rukách drží knihu. Začiatok nového riadka mu ukazuje iný prst, sestrin. Pomáha mu. Posúva ho pomaly, ako brat lúska písmenká.
To tak mamy asi majú, že ich vie dojať aj taká maličkosť, ako sú detské prsty prepletené nad riadkami knihy. Nikdy im nikto nebude tesnejšie, nikto im nebude bližší, než sú si navzájom, povedala mi raz moja lekárka, tiež zo zmiešaných dvojčiat. A nebudú to mať ľahké, varovala ma. Pozerám na nich - a možno im aj trochu závidím. Nikdy nebudú sami. Jeden druhého našli ešte skôr, ako sa po prvý raz nadýchli.
