O cigánoch som vtedy ešte veľa nevedela. V našej bytovke bývala jedna „slušná rodina". Zopár cigánov chodilo s nami do triedy, ale každý ročník sa zostava menila, takže som si zapamätala hlavne Janka Cinu, ten s nami dral lavice dva roky. Mama mala veľa medzi pacientmi a správali sa k nej pomerne úctivo. Doma sme o nich hovorili s rešpektom. Nie s pohŕdaním, skôr s obavami a opatrne. Ako o ľuďoch, ktorých nepoznáme a nevieme, čo od nich čakať. Chatrče na druhej strane rieky som si veľmi nevšímala. Neviem, koľko ľudí tam bývalo a iba tuším ako.
Jeden deň som si tie domy predsa len všimla. Keď zmizli. Prišla som domov s novinkou - mami, už tam nie sú! No, vypratali ich a zbúrali, odpovedala mi mama a ďalej neriešila. O dva dni som išla tou cestou zas. A chatrče stáli na svojom starom mieste. Aj to som priniesla domov. Oni sú veľmi životaschopní, zhodnotili naši. A tak to šlo niekoľkokrát dokola. Raz chatrče boli, potom zas nie a o niekoľko dní tam znovu stáli. Ostali pár mesiacov a celý proces sa zopakoval. Mizli a objavovali sa, prístrešky poskladané z vlnitého plechu a drevených dosiek, podobali sa na staré zaplátané ponožky. Až raz sa nevrátili. Na ich mieste dnes stojí nové sídlisko.
Tie chatrné príbytky vo mne v detstve nechali v súvislosti s Rómami silnú emóciu. Že sa nevzdávajú. Že nie každý rešpektuje pravidlá. Že ľuďom, ktorí nemajú čo stratiť, to nič nemôžeš vziať. Ale že tí silnejší nakoniec svoje dosiahnu.