Adam a jeho mama

Autor: Marie Stracenská | 22.11.2013 o 9:09 | Karma článku: 16,37 | Prečítané:  932x

Stála pred dverami, vzduch bol chladný a pršalo. V náručí držala štíhleho, už veľkého chlapca. Drobná, ale silná žena. Mama, ktorá by sa mala písať s veľkým nie len prvým písmenom.

Adam sa narodil ako štvrtý syn. Narodil sa skôr a nebolo to jednoduché, ani jeho prvé dni na tomto svete. Ale všetko bude v poriadku, vraveli jeho mame, zatiaľ čo sa snažila spoza skla inkubátora zistiť, či to, že sprvu nemohol sám dýchať, zanechalo následky. Prvý rok bol v pohode. Ale neskôr sa začalo ukazovať, že Adamko nestíha to, čo ostatné deti. To dobehne, stále vraveli lekári. Lenže. Nedobehol. V dvoch rokoch prišiel prvý epileptický záchvat. A potom sa začalo všetko sypať. Do hlavy a do brucha nevidíš... Ložisko v mozgu tlačí na všetko možné. K epilepsii pribudol autizmus. Metabolické poruchy. Deformácie na telíčku. Stovky vyšetrení, množstvo odberov, kvantum pokusov o liečbu a nápravu. Mesiace strávené na sedadle auta na cestách za terapiou, dôkladné poznávanie nemocníc a rôznych zdravotníckych zariadení. Jedna diagnóza od jedného lekára stojí proti inej od druhého. Jedno odporúčanie si protirečí s ďalším. Pokus - omyl. A stále, celé roky, jeden za druhým. Vyskúšať toto. A tamto. A ešte toto by mohlo zabrať. Tisícky peňazí, ktoré nepadajú z neba. Nádej a jej strata. Znovu hľadanie riešenia. A zas neúspech. A to, čo sa chvíľu zlepšuje, sa vzápätí zmení. Ešte pred rokom  chlápätko recitovalo básničky a bez problémov behalo. Dnes sa okolo nás motá chlapček, ktorý vydáva zvuky a kráča kŕčovito na špičkách.

Podchvíľou príde k mamke. Ľahne si jej do náručia, ruku položí do jej výstrihu, chce cítiť teplo jej kože. Otočí hlavičku, akoby sa chcel pozrieť na mňa. Hľadí, ale neviem, či vidí. Zdá sa, že vníma, že v dome je niekto cudzí. Pohladím ho, neuhne. O chvíľu sa vymoce z maminho náručia, prejde k tatovi a chvíľu sa s ním preťahuje. Potom odcupká do izbičky počúvať hudbu. Mama sa za ním láskavo pozerá. A vymenúva čo všetko chce ešte skúsiť a že vie, že sa to u niektorých podobne chorých detí podarilo. Ved každú chvíľu prídu lekári na niečo nové. Aj penicilín vynašli náhodou...

Žije vo svete nemocníc, terapeutov a zdieľa s mamami, ktoré majú podobné trápenie. Každú informáciu si trikrát overí. Toľkokrát počula rôzne návody, rady a interpretácie, toľkokrát ju lekári odbili slovami „nedá sa". A ona, tak ako iné mamy, stále verí. Nechce sa zmieriť s tým, že Adamko skončí v ústave a zavretý vo vlastnom svete. Nechce to dovoliť.

Lúčili sme sa, už bola tma. Zora s Adamkom stála pred dverami  nevšímala si dažďové kvapky. Jej oči neboli smutné. Boli odhodlané. Mamu s takou pevnou vierou a vôľou človek stretne len párkrát za život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?