„No super! Tak to bolo parádne. Len ten prvý nádych nedržv pľúcach, lebo potom sa stane vieš čo? Háb,“ nadýchne sa teatrálne učiteľa zadrží dych, „a prsk, prsk, prsk, prsk – a zrazu sa potrebuješnadýchnuť znovu a ešte je tam ten starý vzduch,“ vyfučí a rýchloskúsi ďalší nádych, nahlas, aby jeho márna snaha vyznela. „A nestíhaš, už trebaďalej hrať. Jasné?“ „Hej,“ prikyvuje cez smiech malá. „Tak poď.“ Sojka priložík ústam flautu – ale nedá sa pokračovať. Učiteľ ju rozosmial, nevie saupokojiť. Smejú sa nahlas obidvaja, aj ja a ďalší malý hráč. Učiteľ sazabáva, aj deťom je dobre. Až po chvíli konečne odťukaný tichý takt, nádych –a ide sa na to. Doznie ďalšia etuda. Rozhodne nie perfektne. „Viešprečo?“, pýta sa učiteľ. „Lebo kde bol palec?“ „Vysoko.“ „No a ešte?“„Ešte mi ušiel na začiatku vlak a potom som dobiehala.“
Úplne inak sa tá moja dcéra rozpráva s učiteľom, nežsom sa kedysi ja. Aj mňa v hudobke učila mladá pani učiteľka. Ale sedela sompred ňou strnulo a bála som sa prehovoriť. Ťukala ma občas ceruzkou pohánkach prstov a vyčítala mi dlhšie nechty, potom som si ich po ceste naklavír vždy dokonale obhrýzla. Tu sa učiteľ na hodine s deckami zabáva.Majú svoj žargón, svoje vtípky. Nemazná sa so žiakmi. Je prísny, náročný, dáva tohomalej na cvičenie až až. Ale – ostal chlapcom. Počuť to vždy, keď im sám hrá naflaute alebo hmká melódiu. Sám zo seba sa smial, keď zabudol noty nakorepetíciu. Je milý, keď napodobňuje falošné tóny. Cítim, že ho tie deckábavia. A malá sa na hodiny teší. Rada s ňou chodím, aj mne je na nichdobre.
Už teraz hrajú moje deti lepšie, ako kedy vedeli ichrodičia. Ak im to vydrží som si istá – bude to aj vďaka učiteľom.