Desať rokov

Autor: Marie Stracenská | 18.10.2013 o 9:51 | Karma článku: 21,16 | Prečítané:  1495x

Narodili sa v časoch rozkvetu.  Polovica dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, Československo na výslní. Keď som sa ich opýtala na mladosť, spomínali na čaje o piatej, spoločné návštevy prastarého kina v susednej ulici, na rodinné výlety do kúpeľov. Podobali sa na seba nielen vzhľadom. Mali rovnaké záujmy – jazyky, umenie a cestovanie. Smiali sa na rovnakých veciach, chutilo im to isté jedlo. Brat a sestra narodení tri roky po sebe vždy ťahali za jedno, spomínala ich mama. Keď jeden niečo vyviedol, vždy povedali, že to spravili spolu. A spoločne aj znášali trest. Prišla druhá svetová. Obaja museli prerušiť štúdium a čeliť totálnemu nasadeniu v továrni na patróny. Na konci vojny im umrel otec. Sestra po vojne ďalej podporovala brata na štúdiách, on jej aj mame finančne pomáhal.

Čo nerozdelilo nešťastie ani kríza, dokázala mladá žena. Brat sa zaľúbil. A sestra sa s dievčinou nevedela zmieriť. Nepripadala jej dosť dobrá, múdra, sympatická, šikovná, starostlivá... Ale brat si postavil hlavu a na priek zvyšku rodiny sa so svojou láskou oženil. V krátkom čase sa bratovi aj sestre narobili deti, dievča a chlapec. Bývali len pár ulíc od seba. No aj tak sa deti dlho nepoznali. Desať rokov trvalo, kým sa sestra zmierila s tým, koho si jej brat vybral za životnú partnerku. Desať rokov trval hnev na jeho vzburu. Dlho hľadala silu urobiť prvý krok a vrátiť ho aj s jeho novou rodinou do svojho života. Nakoniec to obaja urobili.

A odvtedy zas nebolo bližších ľudí. Zrelí dospelí, s podobnými starosťami s deťmi a rovnakou starosťou o starnúcu mamu. Stále s tými istými záľubami a množstvom spoločných radostí a spomienok. Obaja radi rozprávali – ale o mnohých veciach nemuseli. Vedeli vytušiť, kedy je jednému zle a potrebuje pomoc, aj keď sa chce podeliť o radosť. Veľa večerov strávili spolu pri poháriku, kartách, starých platniach, filmoch.

Ona oslávila sedemdesiatdva rokov, keď ochorela. Krátko na to ochorel aj on. Každý ležal v inej nemocnici. Pri našich návštevách sa na seba navzájom pýtali. Akoby vedeli vycítiť, keď sa jednému uľavilo. O tom, keď im bolo horšie, sme im nehovorili. Prvý umrel on. Nádor ho premohol po pol roku. Jej sme to nepovedali, nebola už na tom najlepšie. Odišla s podobnou diagnózou o pár mesiacov neskôr. Posledné návštevy boli strašne boľavé. Nie vždy s nami vládala hovoriť. No boli chvíľky, keď sme spolu spomínali a rozprávali o peknom. „Vieš, kedy mi bolo najťažšie?“, spýtala sa ma raz. „ Tých desať rokov, keď som nemala brata. Teraz mi  je zle, ale keď si spomeniem, boli to moje najhoršie roky. A najsmutnejšie je, že odlúčenie bolo také strašne hlúpe a zbytočné... a už to nikdy nebudem vedieť napraviť. Nikdy neurob takú hlúposť. Stratiť blízkeho človeka je vždy strašné, stratiť ho pre svoju vlastnú čudnú hrdosť , to je príšerné.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?