Na školskom dvore

Autor: Marie Stracenská | 17.10.2013 o 8:59 | Karma článku: 18,22 | Prečítané:  1418x

„Daj, mami," jedno dieťa mi ťahá z ruky batoh už pri aute. Rýchla pusa a už švihá tri metre pred nami. Je už predsa veľký, o chvíľu zbadá niektorého zo spolužiakov a do školy dôjdu spolu. Druhé dieťa je so mnou rado do poslednej možnej sekundy. Tašku jej nesiem až do vestibulu, tam ma ešte dlho stíska, akoby sme sa mali znovu vidieť o mesiac. Posledná pusa, „nech sa ti dnes darí, bábika", zakývanie. Školské dvere sú permanentne otvorené. Dnu mamy a tatovia so školákmi, von veľkí sami. „Nech sa páči, nech sa páči," dávame si prednosť a malí sa prepletajú medzi nami.

Rýchle kroky odmeriavajú posledné metre od auta, spolovice už myslím na prácu. „Dobrý!", kýva mi náš tréner karate. „Dobrý deň", zdravím sa s pani z obchodu s oblečením. „Ako sa máte?", zastavím sa na chvíľu pri Tete Zuzke, úžasnej učiteľke detí zo škôlkárskych  čias, do školy vodieva spolužiaka Alexa. Poštárka, susedia, predavačka z galantérie, pani z úradu, cukrárne, kamarát bežec. Čaro školy v malom meste, príjemné sú tie stretnutia. Vídame sa pár dní v týždni, spája nás rovnaká cesta. V ruke tašky a detská dlaň, rýchle kroky cez školský dvor. Celkom civilne sa ponáhľame a vyhýbame meter a štvrť vysokým zbojníkom obťažkaným veľkými aktovkami. Tu je jedno, aké máme povolanie aj postavenie. Tu sme celkom obyčajné mamy, tatovia, babky a tety. Na začiatku roka nosíme nevyhnutnosti na výtvarnú a hygienické potreby, dva razy do týždňa tašku s úborom na telesnú a každý štvrtok balíky starého papiera do zberu. Polohlasom kontrolujeme, či malí zbojníci naozaj na nič nezabudli. Zo všetkých z nás je cítiť rešpekt pred tou kamennou inštitúciou. Škola nie je holubník, vieme dobre. Manažér, hovorca, upratovačka - čokoľvek nás o chvíľu v práci čaká, tu ešte nehráme hlavnú úlohu. Tu majú najdôležitejšie slovo panie, ktoré vedia skrotiť bandu vyše dvadsiatky rozbláznených deciek. My máme koľkokrát problém poradiť si s jedným alebo dvoma. Ten rešpekt, ktorý na nás na školskom dvore vidno, má opodstatnenie.

Tie každodenné minúty pred školou mám rada. Ľudia, ktorých stretávam mi už len tým, že sú vravia - tu si doma. Vieme, čo je dôležité, naše priority cupkajú vedľa nás s školu si vážime. A to je pekný pocit.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?