Vôbec spolu nehovoria, uvedomila som si po chvíli. Aj tak vyzerajú spokojne. Noha cez nohu, opretí, uvoľnení. Je im dobre. Stará škola, pomyslela som si. Keď chodia do kaviarne ľudia mojej generácie, nemá to takú gráciu. Pri káve stále niečo riešime, gestikulujeme, rozprávame. Nevieme čo s rukami, ktorým niekedy chýba cigareta. Hľadíme na hodinky, pohrávame sa s cukrami. Obzrela som sa po kaviarni po mladších. Presne tak. A ešte stále kontrolujeme mobily vyložené vedľa kľúčov od auta.
Po chvíli sa pani zľahka dotkla pánovej ruky, potom svojej hrude a hlavy. Pán jej odpovedal takisto posunkom. Usmiali sa na seba. Aha. Preto spolu nerozprávali. Pán vstal a prešiel na druhú stranu stolčeka, aby odsunul dáme stoličku. Ona narovnala lyžičku na podšálok, vzala si klobúčik a kabelku. Dvihla sa, otočila sa a na muža sa usmiala. Keď odchádzali, išiel pol kroka za ňou. On trochu zhrbený, ona vystretá, malými krokmi na nízkych podpätkoch.
Aj my raz budeme pre mladých stará škola. Ktovie, či budeme vyzerať aspoň sčasti tak elegantne. Možno to nie je vekom. Možno je v našich dňoch niekedy len príliš veľa slov.
