Jeho ruky mi vždy pripadali trochu špinavé. Aj umyté vyzerali, akoby z nich teraz pustil lopatu. Zhrubnuté kúsky kože pod prstami, nechty aj po vyčistení trochu zanesené. Nenosil žiadne ozdoby, veď by ich zničil a možno by sa aj zranil.
Ľavačka, ktorej niečo chýba. „Najmilšia Mary, práve som si odfaklil palec. Dostal sa kam nemal, tá brigáda na píle bol asi blbý nápad. Ešte stále sa klepem, dali mi nejaké lieky, pozerám na bielu ofačovanú guču a nechce sa mi veriť, že keď ju dám dole, nič tam nebude..." Už sú to roky, čo som dostala od neho list. Z ruky bez palca si teraz už robí žarty. Zabáva ňou deti smejkom nakresleným na kýpeť.
Jemné, vráskavé, papierovo biele a priehľadné s jemnými žilkami a bruškami prstov členitými do jemných varhančekov. Keď nimi vyťahovala štrúdľové cesto alebo do nich brala ihlu pri štopkaní, mávala som pocit, že sa to nepatrí. Také ruky určite mávali princezné. Tie varhančeky zdedila jej vnučka aj prapravnuk, môj syn. Aké zvláštne veci sa dedia.
Nechty ohryzené na kožu, okolo pravého palca boľavé zádery. Hnedé plôšky na boku ukazováka a prostredníka. Ruky nepokojného človeka. Často v nich držal cigarety a kolu, občas pohárik whisky. Ruky prezrádzali, že zďaleka nie je taký suverén, ako sa tvári. Stávali sa neobratnými, keď do nich vkĺzla dlaň dievčaťa. Možno preto, že to nebolo to správne dievča.
Klop, klop, klop, klop, ozve sa v telefóne hneď po pozdrave, zas je pri počítači. Jemné ťukanie v pozadí, ako rýchly jarný dážď. Robia ho výrazné, dlhé, pestrofarebné nechty s nalepenými kamienkami. Čo dva týždne nové, vždy prekvapivo extravagantné. Výstavne hebké spakručie, voňavé dlane a pestré prstene. Človek, ktorý ju nepozná neuverí, že do takých rúk pasujú aj pletacie ihlice, misa plná cesta alebo záhradná lopatka.
Stretávame a lúčime sa. Niekto s nami kráča dva týždne, iný roky alebo aj celý život. Ruky sú ako vône. Veľa si ich pamätám. Aj podľa toho rozoznám, čo pre mňa tí ľudia znamenali.