Dedo pochádzal z juhu. Pred rokmi k nám na východodišiel za ženou. Spoznal ju na vojne, zaľúbil sa a ostal pri nej. Aj porusnácky sa naučil. Len to víno mu neprestalo chýbať. A tak v chladnomkraji na skok od poľských a ukrajinských hraníc skúšal vyrobiť burčiak a víno tak, akosom u nikoho iného nevidela. Hrozno pestoval na záhradke nad mestom. Vrajnebolo celkom, ako si želal, ale veril, že víno bude aj tak ako doma keď bolmladý. „Burčiak je dobrý len jednu hodinu, potom už sa kazí,“ poučovala mapriateľka. Tak jej kázal dedko. Sledoval teplotu a čísla na prístroji, počítaldni. Najprv sa celé mesiace staral o vinič, prestrihával ho a chodilkontrolovať. Potom ho sám spracovával. Z dvoch – troch bachratých fliašbolo každý rok pár vínových. Dedo ich nevypil sám, viac ako polovicu rozdal. Ajnašim sa ušlo. Ja som bola ešte malá na chutnanie, ale dospelí si chválili.Jediný, komu sa víno nezdalo, bol asi dedko vinár. Nie je to celkom ono, vravel.Ale na rok, na rok to bude lepšie. Za všetky tie roky sa nikdy neprestal snažiťa skúšať. Od jari vyzeral každý slnečnýdeň a vždy si želal, aby boli letá teplé na dlhé.
Víno deda z juhu som nikdy neochutnala, iba burčiak.Voňal mi po kvasniciach a bol silný a sladký. Neviem, či sa dedo dožiltoho, že jeho víno malo sladkosť slnečných južných svahov, kyselinkyz chladných nocí nad kopcami a plnú chuť dodanú starostlivosťouskúsených vincúrov. Verím, že ani nie. Víno dávalo jeho letám zmysel. A vďaka nemu sikaždý rok zas a znovu mohol pripomínať mladosť a snažiť sa ju vrátiťdo svojho a priniesť do života ľudí, ktorých mal rád.
