Do jednej ruky vezme baterku a do druhej moju, ponáhľa sa, nech sme z tej najväčšej strminy čo najskôr preč. Asi v polovici kopca sa upokojí , spomalí - a je schopný zas počúvať. „Je-žiš ká-že v chr-chrá-me," číta v slabom svetle nápis pod maľbou v krásnej opravenej kamennej stavbe. Tato sa nadýchne, chystá sa pokračovať v príbehu. „Ja viem, ja viem!", nenechá ho malý. A sám začne vykladať o stratenom chlapčekovi, ktorého rodičia po hodinách hľadania našli v kostole, ako sedí v obkľúčení múdrych a čuduje sa - veď ste mohli vedieť, že prídem do domu svojho otca. Sedí na schodíkoch, chrbtom ku kaplnke, vedľa neho ďalšie dve deti. Hovorí a zdá sa, že aj rozumie. Zatiaľ je to preňho len rozprávka. Pamätá si ju tak dobre asi preto, že Kristus je v nej chlapec o málo starší od neho. Stojíme oproti nim a počúvame. A ja si zrazu uvedomím, že je to presne ako na obraze vnútri kaplnky. Dospelým káže chlapča. A oni počúvajú, rovnako pozorne, ako malí počúvali pred chvíľou nás.
Máme šťastie. Deti majú ešte ten dobrý vek, keď veria, že to, čo im vravia dospelí, je pravda. Veľa sa pýtajú a majú radi naše odpovede. Váž si to, hovorieva mi priateľ, o pár rokov ohrnú nos a odfrknú, keď im budeš chcieť rozprávať. A tak teraz pred kaplnkou počúvam a som ticho, aby malí cítili, že ich slová sú rovnako dôležité ako naše. Nielen dospelí majú patent na rozum a nielen dospelí majú nárok na to, aby boli vypočutí. Verím, že je dobré, keď to deti cítia a vedia. A možno sa nám to raz v tých odfrkávacích dňoch vráti.