Listy

Autor: Marie Stracenská | 16.8.2013 o 13:19 | Karma článku: 13,44 | Prečítané:  834x

Na lesnej cestičke pri rannom behu už boli popadané listy. To pre ten včerajší vietor, klamala som si chvíľu. Ale nie, už sú aj žlté. O pár týždňov ich nebude pár, budú mi šušťať pod teniskami. Prekročila som spadnutý konár, vyhla sa hlbokej stope po traktore a šliapuc po žltozelených srdiečkach som si spomenula na iné lístie spred roka, o veľa kilometrov ďalej.

Hrabali sme ho spolu s deťmi - ja na kopy a malí tie kopy prenášali na kompost. Vzali si plnú náruč, robilo im šmuhy na tvári, aj vlasy ho mali plné. Trúsili suché listy po celej záhrade. Nevedeli sme sa dotešiť. Mestskej mame a deťom s bytom bez záhrady nám to bolo vzácne. Pani domu menej. Vrátila sa nedávno z nemocnice, strávila tam niekoľko týždňov a ešte stále nebola úplne v poriadku. Pred domom pár hriadok zemiakov, tie vybrala sama. Pomaly, postupne, trochu neskôr, než susedia, ale urobila to. Stromov vzadu je vyše desať. Na tie už sama nestačila. Staré a košaté čerešne, slivky, jablká a hruška. Neverila som, že sú schopné trúsiť ďalšie a ďalšie listy. Jeden deň sme pohrabali, ráno tam boli zas.

Hrabanie a nosenie bolo pre nás  ako meditácia, námaha voňala jeseňou, ešte nebolo chladno a večer nás príjemne boleli ruky a chrbty. Poznám to, poznám, hovorila nám domáca pani. To je stále dokola. Na jar orezať, potom zbierať, či je dážď či sucho a zavárať. Po búrke pár konárov podoprieť. A na jeseň hrabať. Každý rok tak. A ešte fazuľu, zemiaky, kapustu, paradajky k tomu. Hovorila pomaly a ticho, v dome, ktorý bol pre mňa príliš chladný, v každej izbe na stene krížik. „A nie je vám to veľa?", opýtala som sa. „Zemiaky, zelenina a k tomu tie stromy? Veď teraz už to v obchodoch nie je také drahé. A toľko síl vás to stojí." „A čo už by som robila? Deti majú rodiny, už sa nemusím starať ani o zvieratá. Tak aspoň tá záhrada." „Len, záhradu nenaplánujete. Robiť treba podľa toho, čo príde, neoddýchnete si, nepýta sa, či vám je dobre." „Kým viem vybrať tie zemiaky a navariť džem, viem, že tu mám miesto. Nemôžem ostať sedieť, opustiť sa. Nemám tak pohrabané ako kedysi a sadím menej. Ale vždy sa všetko nakoniec stihne, pomaly." Preložila ruku cez ruku, dvihla sa a skontrolovala mäso v hrnci. „Čas, keď nechytím rýľ a hrable je ešte ďaleko. Tie hriadky a stromy nie sú záťaž. Práveže nie. Keď telo nevládze, vždy musím nájsť v sebe silu." Pozrela sa z okna na hriadku s kvetmi. „Ešte bude dvakrát do vázy. No, ale ide zima." „Oddýchnete si." „Hej, hej... No, nech už je po sviatkoch. Na jar nasadím gladioly. Susede pekne kvitli."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?