Keď sme prišli o rok, známa fľaša s hrubým hrdlom bola položená na okennom parapete. Pripravili ju na ráno, pomyslela som si. Lenže tam ostala aj na druhý deň a aj na tretí. „Teta je v nemocnici, už dlho, jednu kravu predali a druhú zabili," vysvetlila mi smutno kamarátka. Káva to leto chutila ako káva a fazuľová polievka bola hustá iba od múky.
Aj ďalšie leto sme prišli pozrieť kamarátov. A na prvé raňajky sme dostali do ruky každý lyžičku a príkaz: „Poriadne to vyjedzte, potrebujem tekuté." Známa vôňa a stará fľaša, úžasná chuť hustej smotany. „Teta sa vyliečila?" „Nie, teta už nie je. Ale do domu sa nasťahoval vnuk so ženou. Opravujú a stavajú. A ako prvé kúpili kravu. Babička si to tak vraj želala. A tak máme zas mlieko. Nie tak často ako predtým, ale rovnako výborné."
Dedíme vlastnosti. Po babkách a dedkoch máme podobu. Ostávajú nám domy, klenoty, obrázky, cennosti aj zbytočnosti. Po starkých používame knižky s receptami a obdivujeme ich čiernobiele fotky. Ten mladík zdedil prianie. A s ním poklad. Prívlastok dobrého gazdu, zázemie a priateľstvo so susedmi. Obdiv náhodných návštevníkov, slová vďaky a uznania. Keď si starká v nemocnici želala, aby na jej hospodárstve chovali zasa kravu, tuším, že mala na mysli viac ako kanvice plné mlieka. Babkám roky dávajú videnie za roh a na dlho dopredu. Sú to múdre ženy.