Pokoj

Autor: Marie Stracenská | 8.7.2013 o 16:58 | Karma článku: 16,14 | Prečítané:  11404x

Od posledného autobusu to bolo kúsok medzi domami, potom desať minút do mierneho a trištvrte hodiny do poriadneho kopca. Keď potom človek celý zadýchaný vyšiel z lesa, otvorila sa pred ním obrovská oblá lúka. A na nej sa oproti rozľahlému nebu jemne rysovali tiene chalúp. Tak si ich pamätám, keď som tam prišla po prvý raz. Kedysi bolo v osade osem dreveníc. Ľudia sa tam rodili, žili, pracovali, umierali. Obývané ostali dve. Ostatné staré domy si čiastočne vzal čas – a cez prázdniny ich tam opravovať a budovať nové chodili Bratislavčania. Priťahovala ich majestátnosť  miesta, vracali sa tu ku koreňom.

Leto tam bolo také, že keď vyšlo slnko, vyzliekali sme sa do bielizne a utekali sa schovať do tieňa veľkého snopu sena. Ale keď o pár minút slnko zašlo, bez dlhých rukávov nás striasalo. Keď pršalo, nedalo sa robiť nič – len sedieť v drevenici, hrať karty a napchávať sa hrubými krajcami chleba s masťou. Raz nám tam pršalo celé dva dni. Na obrovských lúkach voňala tráva a vtáky spievali ako bláznivé. Muránska planina.

V  posledných dvoch pôvodných domčekoch bývali dve staré ženy. Jedna chovala kozu. Ich domčeky mali jedinú izbu s pieckou, cez dvere sa bolo treba skloniť. Mladí im v lete pomohli aj s drevom na zimu. K studničke bolo z domčekov treba kráčať dobrých dvesto metrov a na latrínu opačným smerom podobne. Z čoho žijú? – opýtala som sa raz priateľov. Z toho, čo dopestujú - odpovedali. Do dediny dole chodia raz za čas – na omšu a po cukor, múku a soľ. Starké na elektrinu tam v kopcoch ani nepomysleli, o telefónoch už vôbec nehovoriac. Žili tam od detstva. A aj keď boli len dve, nevyzeralo to, že si robia spoločnosť. Čo už si za tie roky mohli ešte povedať. Dôležité stačilo nakrátko a keď sa človek stará sám o seba a žije z podstaty, neplytvá energiou na zbytočné reči.

Neviem, či starké ešte žijú. Už som tam roky nebola. Ani neviem, či by som ešte trafila. Ale podchvíľou na ne myslím. Pár kilometrov od nich sa ľudia naháňajú za peniazmi, počítajú minúty, chytajú zmeškane hovory a ich voľné dni sú draho vykúpené preplnenými mailovými schránkami. Riešia ťahy politikov a prskajú na zmeny odvodov, mapujú zľavy, obklopujú sa vecami. A tie dve staré ženy vstávajú nadránom a usínajú pred západom slnka, žijú z pôdy a pár drobných navyše. Neviem, či by som toho niekedy bola schopná. Vzdať sa civilizácie a vrátiť sa až k takej podstate. Ale jedno viem isto. Raz by som chcela nájsť taký pokoj.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?