Výzva na deväť

Autor: Marie Stracenská | 8.5.2013 o 14:28 | Karma článku: 19,00 | Prečítané:  4563x

Týždeň pred. Konečne som sa odhodlala. Ráno som zabehla osem kilometrov. Každé ráno chodím okolo plagátu, ktorý pozýva na Pomlé run, mestský deväťkilometrový beh. Snáď by som ich zvládla. Pozerám na web, netušila som, že sa bolo treba prihlásiť. Sklamaná zisťujem, že už je neskoro. Predsa len - píšem mail - nedá sa ešte? Dá! Dozvedám sa na druhý deň. Super. Začínam sa tešiť.

Deň pred. Mám štartovacie číslo  827. S údivom zisťujem, že prihlásených je kopa ľudí zo športových klubov, strašne veľa mladých... V mojej kategórii len asi dvanásť mne podobných. Fíha. Nemala som ambíciu zabodovať, len tak si zabehnúť a vyskúšať samu seba. Tak, teda, hm... Nové tenisky si kupovať nepôjdem ani sa nijako špeciálne nenajem a neoblečiem. Mierne znervózniem. Netuším, ako bude. Ale snáď mám nabehané... A je to ako keby som išla ako obyčajne do poľa a lesíka. Len tam bude viac ľudí. Môj cieľ je dobehnúť. No a niekto musí byť posledný.

Deň D. V parku je už d rána snáď celý Šamorín. Dostávam číslo, zapisujem deti. Najprv bežia najmenší, potom školáci, mladší aj starší. S polhodinovým sklzom sa na štart presúvajú dospeláci. Hobby beh na necelé tri kilometre, hlavný na deväť. Stovky ľudí. Svalnatí mladíci, krásni, v perfektných teniskách a s kadejakými prístrojmi na rukách. Slečny s rozprávkovými postavami, už teraz nádherne opálené. Ale aj tety, staršie odo mňa. Vôbec necítim nepokoj. Štartovací výstrel - stovky ľudí sa pohnú ulicou. Väčšina v pokojnom tempe. Ťažko si na prvých stovkách metrov hľadám rytmus - bežci ma predbiehajú, pár vezmem ja. Po prvých dvoch kilometroch je to už jasné. Pretekári, ktorým ide o výkon sú v nedohľadne. Za nimi skupinky klusajúce pomalšie, medzitým roztrúsení jednotlivci. Po prvej tretine sa skončí hobby beh a na trati  nás ostáva pár desiatok.

Od krajnice sa ozýva potlesk a povzbudzovanie. Malí chlapci s rapkáčmi robia poriadny hluk, keď okolo nich prebieham poďakujem. Občas zatlieskajú aj bežci makači, ktorí nás pomalších predbiehajú. Posledná tretina. Najlepší už dávno skončili, majú môj obdiv. Už len kúsok! Na posledný polkilometer mám spoločnosť. Drobka beží vedľa mňa ako ja ráno pri nej. „Maminka, už len kúsok, poď, poď!" Do cieľa pridám, nedá sa inak. Hučia bubny a ľudia tlieskajú a kričia, poď, poď! Pod hodinu? Neverím, ale teším sa. Nohy unavené, endorfínov na rozdávanie.

V cieli stretávam pána, ktorý bol od polovice pár desiatok metrov pred mnou. Na veľké brucho sa mu lepí spotené tričko, stále vydýchava. Ale zvládol to, na čo veľa mladších a štíhlejších ani nepomyslí. Podáva mi ruku a druhou ma objíme. Nikdy predtým sme sa nevideli. Chvíľku po mne dobieha starší pár. Pán by ma určite predbehol, keby chcel. Ale bežal so svojou ženou, pomalšie. Úprimne im tlieskam. Šesť minút za mnou prebieha cieľom pani vo veku mojej mamy. Snímam z hlavy pomyseľný klobúk, úžasné!

Bežci sú zvláštna komunita. Súťažia, ale pritom sa povzbudzujú. Držia si palce, úprimne sa poháňajú. Potiahnu sa, uznajú výkon, hoci pomalší od ich vlastného. Spájajú ich prepotené tričká a poznajú zvuk hučiacej krvi v spánkoch. Tváre brunátne a mokré, ale s obrovskými úsmevmi. Ešte pred pol rokom by mi nenapadlo, že medzi bežcov budem niekedy patriť aj ja. Tenisky ešte nevyvetrali. Ale už teraz sa teším na piatok, ako ich prebehnem budiacim sa dňom...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?