Dve. A mnoho iných...

Autor: Marie Stracenská | 16.4.2013 o 10:37 | (upravené 18.4.2013 o 10:54) Karma článku: 23,39 | Prečítané:  3854x

„Ale že vraj už teraz bude dobre.“ „To hovorili aj vtedy.“ „No ale teraz že vraj už našli poriadnych kupcov. A hovorili, že by mali spustiť aj nové modely.“ „No hej, len keby toľko nesľubovali. Aby to fakt bolo.“ Bratislavčan by len prešiel okolo. Tety tesne pred päťdesiatkou by prehliadol. Hovoria ticho a nárečím, všetci tu takto rozprávajú. Ženy spolu robili v jednej dielni. Nepoznali sa nejako extra. Odkedy sú na dlažbe, sú si bližšie. Keď ako mladé skončili textilnú učňovku, fabrika frčala na plné obrátky, robotu si našli hneď. Cez deň zhrbené pri páse, po večeroch doma pre deti a známych, čo na rozdiel od nich nevedeli šiť. Lenže závod predali, po pár rokoch dostal ďalšieho majiteľa a zas ďalšieho. Teraz tam robí už len pár desiatok ľudí. Niektoré kolegyne sa hodili na dlhú maródku. Ony dve nie. V elegantných nohavicových kostýmoch s perfektne rovnými švíkmi chodia ob týždeň na úrad práce. Už skôr pro forma než s naozajstnou nádejou, že sa to zlepší. Veď aj cvik pomaly stratili. Ani doma skoro vôbec nešijú, v čínskych obchodoch to vyjde lacnejšie a v tomto malom meste pánubohu za chrbtom nikto nerozhadzuje. Deti už majú veľké a z domu. Obidvom muži chodia na „týždňovky“. Vídajú ich raz za štvrť roka. Ale aspoň si nelezú na nervy. „Tak sa majte.“ „Aj vy. U záhradkára prišli nové cibuľky.“

Nesťažujú sa. Nenadávajú sa, nesmútia. To, čo príde, berú stoicky. Vecne každý mesiac rozpočítajú každé euro. Niečo málo vždy odložia. Večer si pozrú telenovelu, raz za týždeň idú popratať mame a svokre. V nedeľu omša, v stredu väčší nákup. Len občas si vzdychnú... kým mali robotu, usmievali sa akosi viac, než teraz.

Ľudia si zaslúžia istoty. Začína to prácou. Za budúce generácie. S ľuďmi a pre ľudí. Spolu dokážeme veľa. Raz za štyri roky malé mesto zamoria tváre ľudí s veľkými slovami. Po pár mesiacoch ich prekryjú pozvánky do obchodov a bánk. Tie dve ženy budú okolo nich prechádzať s rovnakou ľahostajnosťou ako okolo svojej bývalej fabriky. Načo sú im reči. Ešte raz by chceli zažiť ten pocit – že sú potrebné a robia niečo užitočné. Ale už skoro prestali veriť, že ho ešte niekedy zažijú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?