Na tango treba dvoch. Na koľko ešte iných neviditeľných vecí, dochádza mi ikskrát denne. Ukazuje mi to každý tanier, ktorý vkladám do umývačky, každá ponožka, čo skladám zo sušiaka. Notový zošit, po ktorý letím skoro ráno, ob deň návšteva obchodu po čerstvé pečivo, každý vynesený smetiak. Naháňačky s deťmi, ktoré musím obehnúť teraz len ja, rad na pošte, vykladanie ťažkých vecí. A to ešte chvalabohu netreba kosiť a máme po murovacích prácach.
A prefackala ma ešte jedna vec. Keď sa narodia deti, úplne automaticky mama prijíma všestrannú starostlivosť. Podá, spraví, uprace. Veď to je samozrejmé. Keď sa zrazu partner zmení na človeka odkázaného na rovnako intenzívnu pomoc... tá už taká samozrejmá nie je. Takéto to teda môže byť raz, verím, o desiatky rokov neskôr? Keď príde čas, že muž možno prestane vládať. Keď prestane pomáhať a pomoc potrebuje sám. Takáto budem? Unavená, aj ofučaná, nie vždy ochotná a rozhodne nie celkom príjemná? Možno dorastiem, možno sa vo mne vyvinie samaritánka. Ale čo keď nie?
Mám doma zrkadlo zo sadry. A nevyzerám v ňom vôbec úžasne. Je to len nanečisto a dočasne. A práve za to som mu vďačná.