Staré auto

Autor: Marie Stracenská | 28.3.2013 o 11:22 | Karma článku: 11,87 | Prečítané:  960x

Pán v klobúku na mňa máva a ukazuje doprava. Stiahnem okienko: „Potrebujete niečo?" „Ukážem vám, či máte ešte miesto." Nechápem. „No, snažíte sa vyjsť von, nie?" „Nie. Práve som zaparkovala." Vpredu auto desať centimetrov, vzadu tiež, s obrovským kombíkom bez posilňovača to fakt nebola sranda. „Aha." Pán onemie. A ja vyrastiem o pol metra, keď pochvalne pokýva hlavou: „Tak teda klobúk dole. Neviem, či by som to ja dokázal."

Prišla som k autu schovanému pod kopou snehu. Tridsať centimetrov napadalo - povedali včera ráno - ďalších dvadsať dopadlo počas dňa. Vrchná vrstva už stihla kvalitne stvrdnúť. Pokúšala som sa krustu rozbiť malou metličkou, nešlo to. Požičala som si veľkú. Štvrť hodiny poletovania okolo auta. Uf. Konečne. Vidno pôvodnú farbu, viac menej je odhádzané. Vidím cez predné okno. Super. Vidím cez predné okno... a... vidím - do hája! Vidím hlavne obrovskú prasklinu cez celú plochu. Malá trhlina, o ktorej som ani netušila, pod váhou snehu získala ohromné rozmery.

Jedenásť v noci. Auto zapadnuté snehom a zamrznuté. Už dlhšie s ním jazdí manžel. Otvorím, siahnem do dverí - a nič. Kde nechal ten môj chlap škrabku? A metličku? Prehľadám dvere pred spolujazdcom. Kapsy na sedadlách. Podlahu. Nikde nič. Otvorím kufor. Kopa neporiadku. Konečne - nástroj ako tak vhodný na odškrabanie námrazy. Malá modrá plastová lopatka do pieskoviska... Och! Oškrabávanie sa po stíchnutej nočnej ulici ozýva ako hrmenie. Odchádzam o skúsenosť bohatšia. Modrá plastová lopatka dokáže divy.

Kupovali sme to veľké auto na mieru dvojkočíku. Keď sa deti narodili, verili sme, že nám stále postačí staršie menšie auto. No potom nám raz kočík spadol zo strechy a do kufra sme len ťažko tesnali všetko potrebné na cesty. Auto sme teda hľadali a vyberali s metrom - hlavné kritérium bolo najväčšie  odkladacie rozmery. Slúžilo nám šesť rokov. Deti v ňom vyrástli, presťahovali sme ním dva byty. Vozili stavebný materiál aj svadobných hostí. Zažili strašnú uplakanú hádku. Už keď sme ho kúpili bolo v zrelom veku. Prišiel čas, keď doslúžilo a treba sa so starkým rozlúčiť. To veľké čierne auto k nám patrilo veľmi dlho. Nikdy nemalo meno. Ale ostáva po ňom smutno a zvláštne. Ako keď odíde dobrý kamarát.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?