A spomeniem si na iný byt spred veľa rokov, byt mojej babičky. Nepamätám sa, že by niekedy nešila. Vždy mala niečo nastrihané, našpendlené, pripravené na dokončenie. V koberci pred veľkým zrkadlom zapadnuté špendlíky, na nábytku kúsky nití alebo maličké útržky látok. Na polici nožnice, vždy poruke meter, obrázky z časopisov, strihy. Jediný raz to všetko zmizlo. Keď odchádzala do nemocnice. Musela tušiť, že je to vážne. Babička vtedy všetko dokončila a odpratala. To, že stopy zmizli, že po nej nič nedošité neostalo, som si uvedomila až oveľa neskôr.
Papieriky od sladkostí, roztrúsené farbičky, nedojedený tanier, rozhodené oblečenie, pod stolom drobčeky. Tak často ma hnevajú. Vybavujem si babičkinu tvár. Nech je tých pohodených hračiek, neodložených misiek a rukavíc na radiátoroch veľa. A dlho.
