O nevedomí

Autor: Marie Stracenská | 11.1.2013 o 14:03 | (upravené 11.1.2013 o 14:08) Karma článku: 14,23 | Prečítané:  884x

Skoro vždy, keď sme prišli na návštevu, tam bol. Ticho sedel na susednej posteli a držal za ruku pani na nej. Svoju mamu. Mohla mať podobne ako moja prababička kúsok od stovky, on bol asi sedemdesiatnik.

Vravela som si, že raz naberiem odvahu, prinesiem svoju zrkadlovku a poprosím ho, či by som si ho nemohla vyfotiť . Zachytiť krásnu starobu. Mal ešte stále tmavé vlasy, na bokoch prešedivené. Iskrivo čierne oči a okolo nich v jemnej bielej tvári množstvo vrások. Obaja mali rovnaké vystúpené lícne kosti. Bol veľmi štíhly. Sedel ticho na okraji postele a dlhými prstami hladil pani po ruke. Predstavovala som si, aký mohol byť za mladi. Ako tými očami rozosmieval krásne ženy a jeho prsty sa dotýkali  ich rúk. Vysoký len kúsok od dvoch metrov, musel sa určite trochu nahrbiť, keď ich chcel objať. Pani bola nízka, ale na nemocničnom lôžku všetky babičky vyzerajú drobné. Väčšinou ležala so zavretými očami, akoby spala. Nehovorili spolu. Ani sa na seba neusmievali. Len tam spolu boli. Po čase vstal, pani upravil posteľ, natriasol vankúš, uhladil vlasy. Potom si  pomalými pohybmi obliekol kabát, nasadil tmavý klobúk, hlavou sa uklonil na pozdrav smerom k nám a dlhými krokmi odišiel. Neviem, či som niekedy počula jeho hlas.

Na jar prestal chodiť. Uvedomila som si to až po niekoľkých návštevách. Nevedela som, koho sa naňho spýtať. Moja prababička si toho veľa nepamätala a navyše nuž nie vždy vnímala svet. Mužovu mamku som nepoznala, ale vedela som, že zle počuje a prišlo mi nepatričné kričať na ňu. „Sestrička?", skúsila som rehoľníčku. „Pán ochorel", dozvedela som sa. S každou ďalšou návštevou som ho čakala, očami odbiehala k dverám nemocničnej izby, keď sa otvorili. Neobjavil sa. Jedného dňa ostala posteľ vedľa prababičkinej prázdna. Stará pani odišla. „Zaspala. Už je jej dobre", povedala mi rehoľná sestra ticho a pozrela sa k nebu. „A neviem, či viete. Aj jej syn umrel. Už sme jej to nepovedali." Hovorila to pokojne a vecne. Ako človek, ktorý sa so smrťou stretáva tak často, že ju neberie ako tragédiu. Skôr ako úľavu.

Krásnu starobu som si  v tej nemocničnej izbe nevyfotila. Ale už ju nehľadám. Ostala mi vypálená v hlave spolu so spomienkou na tiché puto starého pána a drobnej starenky. Ktorá  sa nikdy nedozvedela, že sa jej stalo asi to najhoršie, čo môže mamu stretnúť - že prežije svoje dieťa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?