„Prosím, choď kúpiť šošovicu", poprosila som ráno manžela. Na čo? No na novoročnú polievku, aby sme nemali chudobný rok... Počúvala som vlastné slová a akoby som počula babičku pred rokmi. Musela som sa usmiať. Ani strukoviny, ani rybie šupinky hojnosť do domu neprinášajú. Tak ako zabitý pavúk alebo čierna mačka nenosí smolu. To sú len reči. Tie reči však roky premenili na čriepky spomienok - na úžasnú pohodu voňavej kuchyne a teplého bytu babičiek, ktoré som milovala. Na krásny čas s nimi, na ich schopnosť zmeniť aj ten najobyčajnejší deň svojou láskou a vľúdnosťou na malý sviatok. Povery čas zmenil na zvyky, ktoré sa stali milými - tým, že patrili práve k babičkám.
Viem, že povery sú len slová. Ale aj tak pre istotu občas urobím tfuj, tfuj, tfuj, klopem na drevo a nezabíjam pavúky. A určite uvarím tú šošovicu.